Môžeš sa umlčať v tichu Indie,
dýchať pre seba, liečiť sa svetlom,
naučiť sa byť.
Ale tá skutočná alchýmia
začína až vtedy,
keď sa naučíš byť aj pre niekoho iného.
Prevziať zodpovednosť za seba
je začiatok dospelosti.
Ale prevziať ju aj za druhého —
to je začiatok lásky.
Keď pochopíš, že karty držíš ty
i keď osud je niekedy náhoda,
vtedy sa objaví ďalší krok:
urobiť to pre ňu.
Pre človeka, ktorý ťa vidí ako domov.
Nie všetka bolesť vznikla zo zla.
Niekedy bola len odovzdaná, z nepochopenia, nevyslovenia, zo strachu,
trápenia, ktoré niekto iný neuniesol.
To neospravedlňuje.
Ale dáva nám možnosť neopakovať to.
Zastaviť kolo kolo mlynské.
Nevybrať si hnev ani zúfalstvo, ale vedomie.
Budúcnosť nezačína hľadaním vinníka.
Začína vo chvíli, keď sa k sebe otočíme čelom.
Byť vo vzájomnosti nie je zachraňovanie.
Je to prítomnosť.
Tichá, spoľahlivá, dýchajúca s vami,
keď vy dýchať nemôžete.
Niekedy je to len o tom byť tam.
Sedieť v temnote s niekým,
kto už nevidí svetlo.
Byť mu svedkom,
kým si znova spomenie, kto je.
Nie vždy je cesta rýchla.
Niekedy sú roky len o čakaní.
Nie na zázrak, ale na pravdu, ktorá sa vynorí až vtedy, keď sme na ňu pripravení.
A dovtedy?
Nesiem.
Ticho, láskavo,
kým sa v tom smútku objaví smer.