Je to niečo, čo príde až po tom, ako si zvládla prejsť supercelou.
Priestor, kde sa učíš znova dýchať.
A niekedy aj stáť. Pevne. Bez nutnosti zakaždým sa podopierať.
Dlho ťa láska bolela. Dráma sa striedala s pomýlenou vášňou a nepochopením.
Ale čím viac rozumieš sebe, tým menej potrebuješ potvrdenie niekde mimo.
Chceš ľahkosť. Rešpekt. Zdravú prítomnosť.
Nie prázdne rozptýlenie tvrdými skúškami ako v pevnosti Boyard, aby si bola “hodná” zlatých mincí.
Keď som napojená na svoju tvorivosť,
keď dávam svetu to, čo je vo mne prirodzene, necítim prázdno.
Dráma sa už u mňa nehrá, skôr lyrika.
Láskavosť a emočná veľkorysosť v partnerstve nie sú naivné.
Sú to vedomé rozhodnutia.
Pretože láska nie je len cit – je to postoj.
Keď si vyberieš človeka, ktorý je konzistentný, prítomný a úprimný, nevyberáš si len vzťah – vyberáš si svoj štandard, bezpečie pre svoje nervy. Vyberáš si život bez bordelu.
Milujúci vzťah sa skladá z rozhodnutí.
Z drobných činov, jemnosti, trpezlivosti.
Z toho, že si neubližujeme.
Že sa navzájom nepresviedčame.
Len sme. Spolu. Pravdivo.
Keď prejdeš peklom, pokoj nie je nuda.
Je to posvätný kľud bez podmienok.
Láska bez hluku a hier.
Niekedy sa k tomu dostávaš poslepiačky.
Cez pády a zlomenosť.
Až kým nepochopíš, kto si a čo pre seba znamenáš.
A vrátiš sa oblúkom do počiatku.
Rovnaká, ale uzdravená.
Pocítiš ten rozdiel.
Staneš sa nástrojom sily, ktorá miluje nezištne.
Skutočná láska nevodí za nos.
Neťahá k ilúziám.
Postaví ťa späť na nohy. Otvorene. Čisto.
A ty si len ďalej žiješ vo svojom príbehu sťa šťastné bytie.
V pokornom prijatí všetkého, čo má k Tebe namierené.
p.s.: Myslieť na dobro druhého znamená držať sa v komfortnej zóne. Niekedy to dobro je ukryté v prekonaní (seba)sabotujúceho správania a otvorení sa novému. Som za to, aby sme do toho šli.
#the #way #it #is