Keď zasahujeme do príbehu druhého podľa toho, ako si my myslíme, že je to správne, je to stále len ovplyvňovanie a manipulácia. Pomáhame podľa svojich predstáv, aby sme získali kontrolu nad nepríjemnými pocitmi s tým spojenými. Každá zlomová situácia však môže byť zároveň príležitosťou uvidieť, kde si dlhodobo ubližujem a čo sa vo mne potrebuje premeniť. Nič nás neprichádza potrestať, ale ukázať.
Ak to má prísť, človeku to dôjde samo. Niečo sa v ňom pohne, vynoria sa otázky, začne prirodzene hľadať odpovede. A keď v ňom vznikne úprimná túžba porozumieť alebo sa uzdraviť, automaticky sa vydá tým smerom. Nie preto, že ho niekto tlačí, ale preto, že sa v ňom zobudil vlastný impulz.
Keď chcem pomáhať, je to zväčša len moja potreba. Pomôcť môžem najviac tak, že žijem svoj vlastný vnútorný pokoj, slobodu a lásku. Keď som v takomto nastavení, ten druhý to cíti a automaticky v ňom vzniká záujem. Začne sa pýtať, zaujímať, inšpirovať. V mojej prítomnosti sa bude cítiť lepšie, jeho organizmus sa sám začne nalievať do zdravšieho stavu, ktorý ho priťahuje.
Ak teda chceme niekomu skutočne pomôcť, najprv pomôžme sebe. Buďme v prítomnosti daného človeka v stave lásky, v uvoľnení a spokojnosti. Vtedy sa v ňom prirodzene prebudí zvedavosť a sám si pomoc vypýta, pretože ho nepresvedčíme slovami, ale vlastným životom. Ako si to urobila? Čáry-máry fuck🤷♀️😁
A ak mám pocit, že musím pomáhať nasilu, mala by som sa úprimne opýtať: Som ja spokojná? Uvoľnená? Žijem život, v ktorom mi je dobre? Cítim sa slobodná? Sama sebou? Ak nie, potom ma každá takáto myšlienka len pozýva navrátiť sa k sebe. Uvedomiť si, že na svojom javisku stále vidím len seba, svoje vlastné potreby a svoje vlastné zranenia.
A tak napokon vyvstane jednoduchá otázka:
Kto vlastne tú pomoc potrebuje?