To, čo sa zdalo byť porážkou,
sa mení na zasvätenie,
lebo prestávaš bojovať
a začínaš chápať.
Samota nemusí byť prázdna nádoba.
Skôr priestor stretnúť seba bez svedkov.
Zrkadlo, ktoré neklame.
Ticho, ktoré nehodnotí.
Prístav, kde sa unavená duša plaví k sebe,
aby si spomenula, že domov nebol nikdy mimo nej.
Vzdor premieňa samotu na väzenie.
Pokora ju mení na dary:
na schopnosť počuť,
na odvahu cítiť,
na jasnosť vidieť, čo ostáva, keď sa všetko ostatné vytratí.
Samota je učiteľka paradoxov.
Ukazuje, že osamelosť nie je neprítomnosť druhých,
ale neprítomnosť seba.
A že práve v tichu, kde niet nikoho,
sa dá konečne nájsť poklad.
Nie je to temnota.
Je to mesačné svetlo, ktoré ťa učí dôverovať noci.
Nie je to prázdnota,
ale chrám, kde sa modlíš bez slov.
Pochopenie, že vo všetkom si to len ty,
je vstupnou bránou, ktorou musíš prejsť,
aby si naplno žil/a seba.
Samota, keď ju prijmeš, už nie je len hlúpou skúškou trpezlivosti, ale láskavým spočinutím vo vlastnom lone.
Keď jej prestaneš vzdorovať a zmierlivo k nej pristúpiš, prestane byť nočnou morou a stane sa vzácnou spoločníčkou. Naučí Ťa vnímať seba a svet bez hluku a chaosu.