Zabudli sme, ako sa čaká.
Zabudli sme na tú tichú, prastarú múdrosť neponáhľať sa.
Čakanie dnes pôsobí ako prázdny priestor
a pritom je to posvätné miesto.
Miesto, kde sa rodí trpezlivosť.
Miesto, kde dozrieva duša.
Miesto, kde sa neviditeľné pripravuje na zrodenie.
Celá príroda čaká. V harmónii. V dôvere.
Stromy poznajú načasovanie, kedy rozkvitnúť, kedy pustiť listy, kedy zostať stáť v nahote a nič nevlastniť.
A ani v tej nahote nestrácajú krásu. Iba dôverujú.
Staré padá k zemi, nové sa ešte neukázalo a oni čakajú.
Netrápia sa. Nepýtajú sa „kedy už“.
Len sú. A v tom tichu sa zrodí nový list.
Chceme výsledok bez procesu. Chceme kvety bez koreňov.
Ale je to práve čakanie, v ktorom sa v nás niečo tiché a pravdivé prebúdza.
Niečo, čo si nemôžeme vynútiť. Len dovoliť.
V tichu a očakávaní sa v tebe formuje to najpravdivejšie. Tvoje svetlo.
A jedného dňa, bez varovania, vyrazí na povrch. Otrasie tebou, premení ťa.
Zrazu vieš.
Zrazu chápeš tajomstvo času, rytmu, premeny.
Stať sa novým človekom neznamená hľadať rýchle riešenia.
Znamená to nechať sa BYŤ.
Ako semeno v pôde.
Ako dieťa v lone.
Ako zrnko piesku, z ktorého sa raz zrodí perla.
Niekedy je čakanie jediné, čo máme.
A práve v ňom je ukryté všetko, čím sa môžeme stať.
#wait #a #minute