Zistila som, že prijímanie mi v tomto živote celkom ide. Rovnako ako uchlácholiť svoju myseľ. Je to síce spojené s bolesťou a istými prekážkami, ale nakoniec vždy dôjdem k zmiereniu. Takto proste prežívam veci.
Moja myseľ ma už nejaký čas neotravuje. Preto ak sa ma opýtate, čo mám nové, odpoviem: nič. Už hodnú chvíľu. Objavujú sa spontánne chvíle úplného ticha… ba priam zatmenia alebo len jemný šum, ktorý vo mne ševelí presne ako stromy na jeseň.
Udomácnila som sa vo svojom nedokonalom tele. Pre ženu je to pekný pocit. Priniesol so sebou obrovskú slobodu, uvoľnenie, dôveru v prirodzený rytmus života, v jeho načasovanie a láskavosť. Necítim sa od neho oddelená. Ja a život – sme jedno.
Môj vnútorný smer je so mnou stále, ani si ho neuvedomujem. Už si ho nemusím pripomínať, jednoducho tu je. A ja ho žijem. Je ním (o)pravdivosť. Autenticita. Priezračnosť. Nič iné nemá väčší význam, nič iné nepotrebujem niesť so sebou.
Už dávno ma neláka priať si niečo navyše alebo hnať sa za ďalšími cieľmi. Mám všetko, čo potrebujem. Nikdy predtým nebol môj život taký pokojný, bohatý, pestrý a naplnený. Každý nový deň je toho dôkazom.
Keď som kedysi nechávala rozhodovať myseľ a jej nekonečné predstavy a túžby, nepoznala som vnútorný (z)mier. Žila som v strachu z budúcnosti. Bol to nekončiaci závod za niečím, čo nikdy neprišlo. Tak a teraz je kľud.
Dnes je vo mne pokoj. Nezáleží, na akých „doskách“ stojím. I tie osvetlené reflektormi sú len z dreva. Viem, že stojím presne tam, kde mám. Nechcem byť nikde inde, nechcem nič iné. Som tu a teraz. A to je ten najlepší – a vlastne jediný – okamih, ktorý existuje. Aj keď mi realita dnešných dní občas podhodí nejakú kostičku, ktorej by som sa mala chytiť. I tak je to dobré, veľmi dobré.