Niekedy je realita vo svojej tvrdosti láskavá. Nešetrí nás, lebo ukazuje tie najskrytejšie rany a zlomenia.
Keď sa objaví žiarlivosť, bezmocnosť či starý pocit odmietnutia, naším reflexom je rýchlo to uhasiť. Íha! Tak sa predsa nechcem cítiť! Fuj, to je ale nepríjemné! Snažíme sa hneď utešiť, obhájiť, okamžite zadupať to, čo nás dráždi v žalúdku.
Ale to nie je východisko.
Cesta je dovoliť tomu všetkému vygradovať.
Nech to prejde celým telom, nech sa to ukáže vo svojej surovej podobe.
Strach, vina, hanba, odpor — to všetko sú len staré programy, ktoré si znovu a znovu pýtajú pozornosť.
A my ich poslušne hráme, až kým nezistíme, že už nimi nie sme.
Že to, čo sa kedysi zdalo ako osobná dráma, je dnes len odhalený mechanizmus mysle.
Keď sa na tú bolesť pozrieš neosobne, len ako na nepríjemný tlak, ktorý sa chce uvoľniť, začne sa rozpúšťať, miznúť.
Nechce byť riešená, ale prežitá.
Negatívna emócia, ktorá je v tej chvíli taká ťažká, vytvára priestor lásky, ale tá je až za tým. Zameraj sa na tú bolesť, nie na príbeh, ktorý ju vyvolal, a nechaj ju prejsť od hlavy až k pätám.
Tvoje telo je stále zvyknuté na drámu. Je to ako droga.
Mozog spustí alarm: Niečo mi chýba!
A ponúkne ti staré riešenie: napíš jej, choď za ním, vyvolaj konflikt, aby si cítil, že „žiješ“.
Lenže to neznamená ľúbiť.
Je to len nostalgia po vlastnej bolesti.
Túžba po adrenalíne, ktorý kedysi udržiaval systém v pohybe. Je to predsa nuda, keď sa nič nedeje.
A tak sa učíme sedieť len tak, s prázdnymi rukami.
Bez potreby okamžite sa zaplniť ďalším príbehom, ďalším človekom, ďalšou závislosťou.
Prázdnota je posvätný priestor, ako keď si sám šťastný na prechádzke v slnkom zaliatom lese, lebo nič viac nie je. Vtedy sa všetko upokojí, dosadne, a to prázdno sa zaplní tebou.
Láska k sebe plodí lásku k svetu. Nie je o tom mazať sa drahými krémikmi a chodiť na pilates, učí ťa nenaskakovať na každú blbosť, čo sa snaží len upútať tvoju pozornosť, ale neprináša nič podstatnejšie.
Je to vnútorná sloboda, ktorá samozrejme vyplýva zo skúseností, pretože už nežiješ toto musím, tamto sa patrí, aby ma mali radi.
Môžeš žiť najčudesnejšie na svete, ale kým tým neubližuješ sebe ani druhým, nachádzaš v tom potešenie a zmierenie, tak prečo by si sa trestal za to, ako žiješ? Prečo by si stále hľadal to, čo ti v skutočnosti nepatrí?
Vydýchni to. Zmier sa so sebou aj so životom. Opusť všetku drámu. A uvidíš, ako láska, krása, radosť a tancujúce vtáčiky, zaplnia tvoju prítomnosť😉 A v tomto bode ťa už nič viac neohrozuje. Lebo vieš, kto si a aká je tvoja cesta.