sa tak vyníma, sedká si tam v nevinnom zahniezdení a žmurká na mňa. Čo teraz? Spanikárim a moja pozornosť sa upriami na ten sivý kúsok exkrementu a zrazu budem mať pocit, že som celá osratá a nič iné ma viac nedefinuje. Znervózniem a upadnem do frustrácie… Alebo sa pousmejem a poviem si starú povzbudzujúcu “pravdu”, že hovienko prináša šťastie. Možno to tak nakoniec bude.
Tento nečakaný dej ma prekvapil, ale neurobím nič. Nezľaknem sa. Vnímam ten nezasiahnutý ružový okvetný zvyšok, z ktorého stále môžem čerpať to pozitívne. Vždy je viac toho, čo ma motivuje a snaží sa upriamiť moju pozornosť na fungujúci stav vecí, ako toho čierneho a smradľavého snažiaceho sa odpútať moju pozornosť od toho, čo je skutočne podstatné. Vystúpenie Céline Dion na otváracom ceremoniáli v Paríži bolo tiež potvrdením, že aj s nevyliečiteľnými prekážkami túžim navždy prejavovať seba naplno. Moje dary majú vždy prednosť pred temnými nepriazňami.
Prijímať život taký, aký je. Aj s hovnami, ktoré však netvoria celý príbeh ani nikdy nebudú. Niečo sa zrušilo, nevyšlo, odložilo, nepodarilo, zmizlo, ale niektoré krásy ostávajú. Napríklad posedenie na lavičke v mieri so sebou, priamočiare osratie holubom vynímajúce sa na ružových šatách, vypočutie si obľúbenej piesne po ceste z práce, západ a východ slnka sprevádzaný spevom vtákov, hviezdny večer, úsmev neznámeho, mäkká náruč postele… Nuda, viem, ale milujem ju:) Nachádzam to svoje a som pokojná, keď niečo nevyjde. Podarí sa niečo iné. Zvládnem to inokedy.
Vzala som vreckovku a jemným ťahom hovienko zotrela, neostalo po ňom ani stopy, len spomienka, ako ma okakal vtáčik a ja som sa z toho neposrala.
Život ide ďalej…
#kde #je #dum #holubi