👉Čo ak nepotrebuješ ostrejšie lakte, ale mäkšie prostredie?
👉Čo ak nepotrebuješ širšie ramená, ale menší náklad?
👉Čo ak nepotrebuješ zaťatejšie päste, ale priateľskejšie okolie?
👉Čo ak nepotrebuješ silnejší žalúdok, ale stráviteľnejšie podnety?
👉Čo ak nepotrebuješ hrubšiu kožu, ale ľudí, ktorí sa k tebe budú správať s úctou?
👉Čo ak nepotrebuješ pevnejší hlas, ale citlivejších poslucháčov?
👉Čo ak nepotrebuješ hlbší dych, ale menej situácií, ktoré ho vedia vyraziť?
V nezdravej spoločnosti citlivý človek chradne. Ako kvet v pivnici bez svetla. Stráca tvar, iskru, vnútorný plameň. Empatická žena o to viac. Jej citlivosť rozkrýva pravdu a mieri šípom priamo do stredu problému, ktorý nik nechce vidieť. Vysoko citlivé vnímanie necúvne, neutečie pred tým, čo je. Preto je ľahko zneužiteľné a v našej spoločnosti stále neprijateľné.
Život mi už dnes neservíruje symboly ušité na mieru (padá hviezda, niečo si želaj, určite sa to splní). Už sa nemôžem skrývať za spirituálnu sukňu. Je tu realita. Život sa stavia predo mňa tvárou v tvár a čaká, ako zareagujem. Prináša výzvy, ktorým musím čeliť, nedá sa pred tým ujsť. V tejto jeho ostrosti sa však ukrýva dospelosť: uvedomiť si, že nie svet ovplyvňuje mňa, ale ja ovplyvňujem svet. Nie som jeho obeťou, ale samotnou podstatou. Zo mňa vychádza tón, postoj, farba, (s)plynutie. Už sa niet na čo vyhovárať.
Tak aj keď fúka vetrisko, stojím pevne s vystretým chrbtom a nepodopieram sa žiadnymi vetvičkami. Je to surové, ale dobré na moje kríže:)
Potláčanie seba ťa oddeľuje od druhých. Uhýbanie realite len odďaluje nevyhnutný proces prejsť skutočným ohňom a vstať z popola sťa fénix. Neboj sa svojej sily a potenciálu kráčať vpred. I keď je to teraz náročné. Nič k tomu nepotrebuješ. Prázdne reči niekoho iného, kto ti absolútne nerozumie, už vôbec. Len tak sa staneš magnetom priťahujúcim práve tých, s ktorými tvoj život rozkvitne. Ostatné pusť po vode🙏