Na jar prichádza slnko s dažďom. Svetlo aj voda. Radosť aj smútok. Vždy spolu. Aj my sa vyvíjame s nimi. Jeden bez druhého nemajú tú iskru.
Niektoré rána sú tiché. Nikto ťa nezobudí. Niektoré noci dlhé. Nikto ťa nečaká. Môžeš robiť, čo len chceš. Je to sloboda? Alebo samota? Možno obe. Možno práve tam sa začína Tvoja pravda.
Veľa z nás túži po prebudení – po duchovnom zjavení, po návrate k niečomu pradávnemu, silnému, mystickému. Ale po rokoch na spirituálnej ceste, po prechode cez posvätné ceremoniály, učenia a výcviky, ti môžem povedať: Najväčšie zasvätenie je život sám.
Nie je to extáza. Nie je to vízia.
Je to odvaha pozrieť sa človeku do očí a povedať pravdu.
Je to rozhodnutie neprehliadať vlastné hranice.
Je to nežnosť, s akou sa necháš viesť svojím dieťaťom.
Je to trasúce sa telo, keď sa otvoríš mužovi a ukážeš mu zraniteľnosť.
Je to lúčenie s tým, čo ťa kedysi držalo, no už ťa nepodopiera.
Je to schopnosť priznať si – mohla som inak, nabudúce skúsim lepšie.
Je to chvíľa, keď sa všetko staré zrúti a nové ešte neprišlo. A ty zostaneš stáť. Otvorená.
Byť duchovnou neznamená vidieť budúcnosť ani odriekať zaklínadlá. Znamená byť prítomná. Tu. V kuchyni. Pri stole. Za oknom. V obyčajnom nádychu a výdychu, keď si sa práve ocitla na dne svojich síl a aj tak sa rozhodneš pokračovať, lebo dôveruješ procesu, veríš životu a nebojíš sa ísť mu v ústrety. No, asi bojíš, ale aj tak ideš:)
Nie si tu, aby si bola dokonalá.
Si tu, aby si bola pravdivá. Autentická.
Svoja. Ty.
Tento život je tvoje zasvätenie.
A ty si jeho kňazom.
p.s.: Uzdravenie nie je permanentný stav, je to skôr fáza, keď Ti to už bude jedno, ale nie „je mi to jedno“, ktoré Ťa vnútri zožiera, ale také to, ach, už sa tým nezaoberám, rozumiem tomu, viem, odkiaľ to pramení, ale už ma to netrápi, nestojí na tom môj život.