Je dobré dokončovať.
Nie z povinnosti. Zo zdravia duše.
Ľudia si nesú vo vreckách chvíle,
ktoré nikdy neskončili.
Slová, ktoré neboli dopovedané.
Správy, ktoré zostali visieť vo vzduchu.
Rozhovory, ktoré stíchli na polceste.
A práve tie ticho klopú.
Zakaždým, keď si myslíš, že to takto stačí.
„Dokonči nás,“ šepkajú.
„Spomeň si.“
„Splň, čo si kedysi sľúbil.“
A tak sa okolo teba hromadia tiene.
Nie strašidelné – len neúplné.
Nedosnívané sny.
Nevyrieknuté rozhodnutia.
Nevyčistené najtajnejšie zákutia.
Ak by si každý deň žil ako ten posledný,
a každú vec niesol až na koniec –
nezostávalo by nič, čo ťa ťahá späť.
Nepotreboval by si myslieť na to, čo si odložil na „zajtra“.
Pretože zajtra prichádza s ťarchou všetkých včerajškov,
ktoré si nestihol uzavrieť.
Žiť pravdivo znamená:
Buď ukonči, alebo prepusti.
Dokonči to. Alebo to nechaj odísť.
A ak zistíš, že niečo dokončiť nemožno –
aj to je záver.
Aj to je bodka.
Konečný pokoj.
Nie všetko potrebuje byť dokončené činmi.
Niekedy stačí porozumenie:
„Toto nemá svoj koniec. A to je v poriadku.“
Aj nevyriešené môže byť uzavreté.
Nech sa teda nič nekopí v podobe špinavej bielizne.
Ani slová, ani pocity, ani myšlienky bez domova.
Nedovoľ, aby ťa včera ťahalo preč od dneška.
Buď odpovedz na list, alebo ho vyhoď do koša –
ale nezhromažďuj.
Vypusť, čo už neslúži.
Čo ti berie viac, než dáva.
Čo ťa vyčerpáva a nevracia späť.
Čo už nemá miesto na tvojej ceste.
Bez viny. Bez hnevu. Len tak.
Lebo je to teraz tá najlepšia možnosť.
#finish #it