Kategória: ZNOVUZRODENIE

Až keď som sa stala autentickou vo svojom prežívaní, zažila som skutočnú blízkosť i keď niekto iný o ňu nemal záujem. Čím viac sa niekto odo mňa vzďaľuje, tým sa ja viac približujem k sebe. Byť autentický znamená pomenovať, čo sa vo mne deje, ako to mám, ako sa cítim, po čom túžim a čo ma robí živou, vziať na to tú odvahu i keď neviem, ako nakoniec tento môj authentische prejav dopadne.

Po ostrihaní to bolo čudné, celý život ma charakterizovali dlhé vlasy a zrazu nie sú. Vedela som, že si musím nájsť vlastný spôsob, ako sa s novou verziou zžiť. Najprv som sa snažila prispôsobiť predstave kaderníčky a ľutovala, že to neviem poňať ako ona, potom som si vlasy zviazala, že veď dorastú, no nakoniec som tomu dala šancu a našla si svoj osobný štýl, ktorý mi vyhovuje najviac, taký ľahký a nenáročný. A takto sa mi to páči, lebo to som ja – nespútaný víchor s rozlietanou hlavou🦚

Podobne sa to odohráva aj v živote. Nové veci nás prekvapia, občas aj zaskočia a ťažko sa im otvárame. Radšej zotrváme v dôverne známom móde alebo sa prispôsobíme predstave iných. Avšak vyplatí sa vystúpiť z vlastného tieňa. Odhodiť vrkoč, ktorý nás celý život definoval. Je to láska:) Postupne pochopíme, že zmena bola nevyhnutná a síce na prvý pohľad kostrbatá, ale vedúca k slobode a intímnejšiemu spojeniu so sebou aj druhými. Nakoniec sa nám to nové zapáči a zlepší náš život.

Jedna moja klientka to krásne pomenovala: Prišla som na to, že úspech terapie je, keď obnovíte svoju autenticitu detstva – radosť z činnosti a bytia, ale zároveň ste dostatočne zrelí prijímať zodpovednosť za svoje činy a rozhodnutia. To je seba-vedomie: nepovyšujete sa ani neponižujete, pretože poznáte svoje klady i zápory. A to je to pravé šťastie: odhodiť tlak na seba kladenej predpísanej dokonalosti.

Si ten najlepší pomaranč, aký môže byť, no zjedol by ťa každý? Nie. Pretože stále existujú ľudia, ktorí nemajú radi pomaranče. Ale oni tvoj život neurčujú. Je taká pesnička, že ona ľúbi pomaranče, rada tancuje nahé tance🥳 Možno je ten nahý pomaranč spojivkom medzi tebou a tvojím pravým ja, ktoré môže byť úplne iné, ako si si doposiaľ myslel/a.

Sebahodnotu nemusíš hľadať. Je ukrytá v tebe, aj v tej nedokonalosti. Nemá nič spoločné s tým, čo robíš, ako vyzeráš, čo si dosiahla, alebo kým si sa stala. Je tu jednoducho preto, že si.

A ak ju necítiš, netlač sa do toho. Nikto nie je lepší ako ty, pretože nikto nie je tebou. Každý má svoju jedinečnú hodnotu, ktorá je vrodená a neodvíja sa od úspechov či neúspechov. Stačí, že si sa narodila – to samo osebe je zázrak.

Sebahodnotu nepochopíš hlavou ani si ju nenanútiš citmi. Ale môžeš ju cítiť v tom, ako si v kontakte s inými, ako ti na sebe záleží rovnako (alebo viac) ako na druhých. Nepodceňuješ sa ani sa nepovyšuješ, len si pokorná voči tomu, že žiješ.

A áno, nie je to o pocitových ohňostrojoch. Je to vlastne úplne obyčajné😊

#mikulas #pomarance #mandarinky

Tie najdôležitejšie momenty v mojom živote boli zároveň tie najťažšie. Dôležitým míľnikom nebolo len prežiť ich, ale prijať tú bolesť, neodvracať pred ňou zrak a nevytláčať ju zo seba. Naučila som sa, že keď bolesť prijmeš, tak nezmizne. Ostane s tebou, ale prestane byť tvojím nepriateľom. Stane sa súčasťou tvojho príbehu a pripomienkou sily, ktorú si v sebe objavil/a.

V epicentre bolesti sa zdá byť všetko neznesiteľné. No práve tam sa začína proces, ktorý posilňuje ducha. Časom prichádza hlbšie pochopenie seba, schopnosť ísť ďalej a vnímať život intenzívnejšie, so všetkými jeho odtieňmi. Bolesť nás nezastaví, ak ju necháme byť našou sprievodkyňou.

„Je dôležité, aby sme boli ochotní integrovať do seba pravdu o našej bezmocnosti a krehkosti.” Iba keď si dovolíme pozrieť sa do očí našim najzraniteľnejším stránkam, môžeme pochopiť, že sila nespočíva v ich popieraní, ale v schopnosti ich prijať a niesť. Nemusí to byť heroická sila. Niekedy stačí nechať bolesť sebou prejsť, bez odporu.

Nedávno som to prežila. Nechala som emóciu, aby mnou prešla – bez toho, aby som ju popierala a nechala sa ňou ovládať. Nekonala som jej prostredníctvom, nesnažila som sa niečo zachrániť či potlačiť. Bola tam, v úzkosti, slzách, v tme, no zároveň bola ku mne zhovievavá. Len kompletne prešla mojím telom. Zanechala vo mne pocit, že v tej zraniteľnosti je hĺbka. A že práve cez bolesť dokážem precítiť krásu života i keď je tak nevyspytateľný.

Určité momenty prinášajú srdcervúci pocit, že sa už nikdy nebudeš cítiť dobre. A predsa, mesiace plynú a tá bolesť postupne stratí svoju váhu. Život sa okolo nej preformuje, prijme ju, a práve ona ti nakoniec dá možnosť znovu vstať. Vyjsť von, ukázať sa svetu – jednoducho žiť. Skús brať veci tak, ako prichádzajú a odchádzajú. Neanalyzuj ich. Ako keď z okna pozoruješ život na ulici. Neznamená to, že si plochý alebo ľahostajná. Cítiš. Len sa kukáš na film svojho života s popcornom v ruke a chutí ti.

Zmena bolí. Ale zmena je život. A keď sa naučíme prijať všetky jeho stránky – vrátane našej krehkosti a bezmocnosti v istých nečakaných momentoch – nájdeme v nej krásu a hĺbku, ktorú sme si predtým nedokázali pripustiť. 

Aj lev si občas potrebuje oddýchnuť a premeniť sa na pudlíka:)

Jedného dňa prídeš na to, že šťastie nikdy nebolo o tvojej práci, dosiahnutých tituloch alebo vzťahu. Šťastie nikdy nebolo ukryté v šľapajach tých, ktorí kráčali pred Tebou, nikdy nebolo o tom byť ako ostatní.

Jedného dňa to uvidíš, že šťastie bolo vždy o objavovaní, nádeji, počúvaní svojho srdca a jeho nasledovaní, kamkoľvek sa rozhodne ísť.

Šťastie bolo vždy o láskavosti k sebe, vždy to bolo o objatí človeka, ktorým si sa postupne stával.

Jedného dňa to pochopíš.

Že šťastie bolo vždy o učení sa, ako žiť sám so sebou, že Tvoje šťastie nikdy nebolo v rukách iných ľudí. Vždy to bolo o Tebe.

Len o Tebe.

A zmenu máme chemicky zakódovanú v tele.
Jedinou konštantou v chemickej reakcii je zmena. Nepredvídateľnosť. Našou prácou nie je sa vyhnúť prekvapeniu. To je mimo našu moc. Takže nám ostáva jediné. Poddať sa tomu. Musíme sa zmieriť s nevyhnutnosťou zmien. V sebe samých i našej situácii.