Stúpa hore k hladine. Hladina sa rozvlní, keď sa vynorí, aby vyšplhala na skalisko. Voda jej steká z vlasov a ramien. Švihne chvostom a zanecháva za sebou žiarivú vodnú triešť. Kvapky vody sa vo vzduchu zaligocú ako diamanty, než zmiznú pod hladinou.
Leží na brehu bez pohnutia a so zatajeným dychom, dokým si nie je istá, že ju nikto nesleduje. Kto by ju tak sledoval? Ostatní majú oči len pre svet dole pod vlnami, na nič iné nemyslia, nič iné nevnímajú. Napriek tomu čaká. Chce mať istotu, že je tu sama. Už ich má dosť, nebaví ju žiť len nekonečným tancom mora.
Vlny, ktoré svojím vynorením vyvolala, už sa utíšili a vodná hladina je znova ako zrkadlo. Modrosť neba sa zrkadlí v modrej vode a obe farby sa násobia svojím spojením. Na okamih sa zamyslí a zasníva. Prvýkrát zbadá svoj vlastný obraz. Prekvapí ju jej vlastná krása, okúzľuje ju nie z márnivosti, ale ako nový objav.
Zahľadí sa do odrazu svojich očí, ktoré pripomínajú vltavíny. Vztiahne ruku, aby sa dotkla bytosti, ktorá na ňu hľadí z vodnej hladiny. Zľakne sa, keď siahne do vody a jej obraz sa rozvlní a zmizne.
V ľaku si uvedomí, že tu nie je tak sama, ako si pôvodne myslela. Obyvatelia mora ju síce nechali na pokoji, vzdušné bytosti sa však medzitým prikradli celkom blízko k nej a sledovali ju s posmešným záujmom. Odrazu cíti, ako ju vzduch chladí na schnúcej koži, a zatúži po chlácholivej náruči mora a spriaznených tvorov.
V istom období prestala vnímať čokoľvek vôkol seba a svet jej pripadal šedivý a nezaujímavý. Až keď sa jej podarilo odtrhnúť zrak od vlastného obrazu, zistila, že vonkajší svet jej má čo ponúknuť.