Dnes už viem, že to, na čo som každý deň čakala, nebol vo finále ten „veľký svet“ tam vonku. Bola to veľkosť a veľkoleposť sveta, ktorý som si dokázala vytvoriť a ktorý si každý deň tvorím vo svojom vnútri. Dnes už svoj domov nehľadám. Môj domov si nosím so sebou.
Všetky moje rozhodnutia, cesty, pády, zamilovania, pokusy o návraty i trvalé konce, všetky nové začiatky i nečakané zápletky viedli sem, ku mne. Na chvíľu sa obzrieť späť a uznať seba a svoj príbeh, ako prekrásnu story ženy, ktorá hľadala vonku, až kým nepochopila, že to veľké, po čom túži, nesie v sebe.
Keď to zmajstruješ, prirodzene to prestane byť tvojou prioritou. Ako učiteľ, čo si spieva school’s out forever od Alice Cooper. Vôbec sa to nevylučuje:)
Nemusí Ťa stále niekto alebo niečo vypĺňať.
Ak Ťa to trápi, treba s tou emóciou ostať. Nič s ňou nerobiť. Nesnažiť sa ju zmeniť alebo nasilu onálepkovať. Ona len prišla pozdraviť, niečo ukázať, otvoriť, prejaviť sa. O chvíľu odozneje. A príde iná.
Niekedy premýšľam, čo sa stane, keď to všetko úplne prekročíme? Asi nič. Len budeme spokojní s tým, čo žijeme, bez ohľadu na čokoľvek a kohokoľvek.
Čo ak naše milostné príbehy nie sú prioritne o našich láskach, ale o tom, ako sme našli samých seba?
#love