Doktor v kúpeľoch mi to niekoľkokrát pripomenul, tak sa neboj čeliť výzvam a vyjsť z komfortnej zóny vlastnej bolesti i keď ťa hlava odhovára. Pred vyše rokom som bola fyzicky aj myšlienkami niekde v tramtárii, a to sa odzrkadľovalo v pocitoch, pohľade na druhých, vo výzore. Teraz si hrám zdravú verziu seba a nestačím sa čudovať, ako to tá realita hrá so mnou🙏
Včera po ceste z podvečerného lesa ma zastavila jedna pani a pýtala sa, ako to, že sa nebojím chodiť sama. Hovorím, že tu ma jedine veverička môže napadnúť a na to mi ona vymenovala, prečo sa sama bojí, lebo určite na ňu vybehne besný pes a uhryzne ju alebo zbije a olúpi bezdomovec🤷♀️ Opýtala som sa jej, koľkokrát sa to už stalo? Odpovedala, že nikdy.
Aj ja sa podvedome bojím neznámeho, je to prirodzené, ale zo všetkých možností nesiaham hneď po tej najhoršej. Tieto myšlienky u mňa nemajú prioritu, preto ma moja hlava v týchto veciach nelimituje. Nemám žiadne očakávania ani predstavy, ako by to malo byť, a ani strachy, ako by nemalo. Odovzdávam sa danej ceste, nekalkulujem a neodhováram sa dopredu od nej. Ak by som sa mala obmedzovať tým, že nemám s kým ísť alebo že ma niečo zožerie, nikdy by som nikam nedošla a žiadne fotky a texty zo života by tu neboli.
V hlave sa urodia rôzne scenáre, ale ak im nevenujem pozornosť, nemajú sa čoho chytiť a nerozvinú sa do obludných rozmerov. Potom sa to tá hlava už naučí, že balamutiť ťa nemá zmysel. Tento svet je mentálny, čomu veríš, na čom lipneš, to sa ti v realite aj odohráva, aby si s tým skončila. Myseľ je veľká čarodejka, všímaj si, kde ťa vodí za nos a čím stále straší a dobiedza.
Realita je skutočne láskavá a nie je dôvod nechať sa odradiť od života v jeho surovej podobe, jedine, ak by si chcela navždy žiť v ilúzii a klame svojej mysle.
