Klientka: Bože, celé sme to spolu prežili my dve, to je brutal!
Ja: A vidíš, už je to preč. Akoby sa to ani nestalo. Len pocity s tým spojené sa víria v Tebe, ale príbeh už dávno skončil🤗
Príbehy končia. Nové začínajú. A tak stále dokola. Len tvoj prístup k nim už nie je život ohrozujúci. Už vieš, ako sa veci majú a nechávaš to byť. Nech sa akýkoľvek príbeh ukáže, si s ním úplne v pohode, v zmysle nevnímaš ho ako určujúci a nevyhnutný na to, aby trvale menil tvoje pocity, podľa toho, ako sa vyvíja, resp. nevyvíja. I keď má svoje úskalia a myseľ sa doň chce zapojiť, lebo tá potrebuje tú šťavu, nechávaš ho plynúť. Chce to prax😁
Neriešením sa dráma vyčerpá. Neriešenie neznamená, že nebudeš robiť nič, ale že to nebude zasahovať to, kým skutočne si, a vtedy sa nereaguje z pozície dotknutej osobnosti, ale z bytia, ktoré je nemenné a nevyčerpateľné. Už sa nebojíš prejaviť alebo mlčať, lebo ťa nikto a nič neohrozuje. Potom sa veci dejú v súlade s tým, ako to má byť, nie podľa predstáv mysle, ktorá s tým bojuje, hodnotí, a tak to celé len komplikuje.
Vždy je to dobre! Ty nie si tým príbehom, ktorý sa ti deje. Príbeh neurčuje, ako sa máš alebo nemáš mať. To je príliš krátkozraké a unavujúce. Už sa viac v pominuteľných príbehoch nestrácaš. A život plynie sám. Ľahko.