Terapeutické poradenstvo.
Teraz je to presne takto.
Takto sa to objavuje, v tejto podobe.
Len to vnímaj.
Nech sa zažíva čokoľvek.
Nepripútanosť k tomu, čo sa deje.
Láskavý nezáujem k tomu, čo sa deje.
A vtedy sa aj nepríjemné emócie začnú vnímať inak. Bez boja, odporu, potreby ich meniť, lebo sú nepohodlné.
Ľudská myseľ sa väčšinu času rada zdržiava vo fantázii,
v tom, čo sa práve nedeje.
A práve návrat k tomu, čo je, prináša zmierenie.
Život nám pri rozchodoch, odmietnutiach či bolestivých koncoch často zahrá tú najväčšiu príležitosť na prebudenie. Práve vtedy sa lámu predstavy o partnerstve, o tom druhom aj o sebe. Bolesť je veľká, ale jej dar je ešte väčší. Rozpadá sa ilúzia, že ja to viem lepšie ako ten druhý.
Keď snívame a potom sme vo vzťahu, často žijeme z osvojeného konceptu. Z predstavy o tom, aký má partner byť, ako sa má správať, čo je dobré a čo nie. A keď realita nespĺňa túto predstavu, prichádza odpor, sklamanie a neustále opakujúci sa cyklus nenaplnenia. Po rozchode sa objavia všetky emócie spájajúce sa s konceptom, ktorý sme o vzťahu držali: napríklad, že partnerstvo má byť o súhre, podpore, blízkosti, prepojení. A že ak to tak nie je, niečo je určite zle a tento človek si ma nezaslúži.
Ale všetko, o čom máme mentálnu predstavu, musí skôr či neskôr naraziť. Život rozmetá každú ilúziu, aby nezostala žiadna podmienka. Žiadne „ak bude toto, budem šťastná“. Preto rozchod bolí. Nie že odišiel partner, ale že sa rozpadá fantázia, ku ktorej sme boli pripútaní.
Zostáva bolesť, smútok a prázdno – a presne tým máš teraz prechádzať. Nič sa v skutočnosti nedeje, len myseľ panikári, pretože si spájala šťastie s niekým, kto ho aj tak nikdy nevedel naplniť tak, ako si predstavovala. A práve to je príležitosť: neprekryť to ďalšou ilúziou, nesnažiť sa hneď hľadať niečo nové, ale dovoliť všetkým podmienkam, pocitom, myšlienkam, vyplaviť sa na povrch a rozpŕchnuť.
Pretože bolí len predstava. Osobnosť, ktorej sa to dotýka. Bytie je vždy plné – s partnerom aj bez neho. Keď je tu blízkosť, je to plnosť. Keď je tu ticho a prázdno, je to tiež plnosť, ktorá sa práve teraz prejavuje ako smútok či bolesť. To, čo sa deje, je presne to, čo má byť.
Využi tento dar. Neprekry ho ďalšou fantáziou či konceptom osobného rozvoja:) Ak má v tvojom živote byť partner, bude. Ak nemá, nebude. A tvoje Bytie to nijako nemení – zostáva rovnako celistvé, úplné a slobodné. Ľudia k nám prichádzajú a odchádzajú, ale to, čo skutočne si, nie je závislé na nikom z nich🕊️
Keď zasahujeme do príbehu druhého podľa toho, ako si my myslíme, že je to správne, je to stále len ovplyvňovanie a manipulácia. Pomáhame podľa svojich predstáv, aby sme získali kontrolu nad nepríjemnými pocitmi s tým spojenými. Každá zlomová situácia však môže byť zároveň príležitosťou uvidieť, kde si dlhodobo ubližujem a čo sa vo mne potrebuje premeniť. Nič nás neprichádza potrestať, ale ukázať.
Ak to má prísť, človeku to dôjde samo. Niečo sa v ňom pohne, vynoria sa otázky, začne prirodzene hľadať odpovede. A keď v ňom vznikne úprimná túžba porozumieť alebo sa uzdraviť, automaticky sa vydá tým smerom. Nie preto, že ho niekto tlačí, ale preto, že sa v ňom zobudil vlastný impulz.
Keď chcem pomáhať, je to zväčša len moja potreba. Pomôcť môžem najviac tak, že žijem svoj vlastný vnútorný pokoj, slobodu a lásku. Keď som v takomto nastavení, ten druhý to cíti a automaticky v ňom vzniká záujem. Začne sa pýtať, zaujímať, inšpirovať. V mojej prítomnosti sa bude cítiť lepšie, jeho organizmus sa sám začne nalievať do zdravšieho stavu, ktorý ho priťahuje.
Ak teda chceme niekomu skutočne pomôcť, najprv pomôžme sebe. Buďme v prítomnosti daného človeka v stave lásky, v uvoľnení a spokojnosti. Vtedy sa v ňom prirodzene prebudí zvedavosť a sám si pomoc vypýta, pretože ho nepresvedčíme slovami, ale vlastným životom. Ako si to urobila? Čáry-máry fuck🤷♀️😁
A ak mám pocit, že musím pomáhať nasilu, mala by som sa úprimne opýtať: Som ja spokojná? Uvoľnená? Žijem život, v ktorom mi je dobre? Cítim sa slobodná? Sama sebou? Ak nie, potom ma každá takáto myšlienka len pozýva navrátiť sa k sebe. Uvedomiť si, že na svojom javisku stále vidím len seba, svoje vlastné potreby a svoje vlastné zranenia.
A tak napokon vyvstane jednoduchá otázka:
Kto vlastne tú pomoc potrebuje?
To, čo má odísť, odíde samo.
To, čo má byť videné, sa ukáže.
Ty si stále doma.
V pokoji, ktorý sa nemení.
I keď v tvojej mysli zúria hromy-blesky.
Pravda sa udeje, keď to povieš bez zámeru, bez toho, že tým chceš niečo zmeniť a dosiahnuť, najlepšie, aby to sadlo do tvojej predstavy, ktorú si si vytvoril/a, však? No, a podľa spätnej reakcie zistíš, z akého popudu si prehovoril/a, pretože keď ťa to zasiahne, zabolí, spustí sa tým trápenie, tak si to urobil/a pre seba bez ohľadu na druhého a tvoje ego konalo zo zištných dôvodov, pretože chcelo niečo získať: lásku, záujem, rešpekt, podporu, prijatie atď. Ale tu nie sme v obchode s cukrovinkami, takže takáto manipulácia vždy bolí. A cez bolesť sa z nej dá prebudiť.
Čo je tvoje, Ťa nemôže minúť, ale ty ako osoba to nevieš. Tak to nechaj byť. Žiť si svojím životom. Zvyšok je len ilúzia a domnienky, ktoré sa nonstop rodia v tvojej hlave na základe naučených programov a vzorcov.
Len to pozoruj a nenaskakuj na všetko.
Oslobodenie príde samovoľne. Nemusíš sa do toho tlačiť ani pre to nič robiť. Pre myseľ je to strašidelná predstava, ale pre hľadajúcu bytosť točiacu sa v kruhu je to úľava.
Skús si všimnúť, že život sa deje neustále. Ako dych, ktorý neriadiš. Nezávisle od toho, či sa trápiš alebo netrápiš. Či sa ti páči, čo vidíš, alebo nepáči. Aj keď premýšľaš príliš veľa, aj keď spíš, aj keď vzdoruješ. Život sa jednoducho deje – bez tvojej kontroly.
A všetko sa rieši len v daný moment. Vždy. Netreba predbiehať a manipulovať dej.
Akákoľvek skutočná zmena sa udeje sama vtedy, keď jej prestaneš brániť. Nemusíš všetko kontrolovať a byť vždy o krok vpred, aby ťa nič “nepríjemné” neprekvapilo. Už dnes môžeš pocítiť, že život nesie aj teba. Nemusíš sa o to snažiť. Môžeš to láskavo odovzdať ako starý preukaz do knižnice:)