Autor Wonder Lady Alice

Publikované

To, čo a ako prežívaš, je úplne v poriadku. Nie je to dobré ani zlé, jednoducho sa to teraz deje takto.

Až myseľ k tomu začína pridávať komentáre. Hodnotí, analyzuje, porovnáva… vyťahuje staré skúsenosti a podľa nich posudzuje, že „niečo nie je v poriadku“, lebo to neprežívaš rovnako ako kedysi, takže v tom musí byť nejaký háčik. A tým celá zápletka začína.

Samotné prežívanie nemá byť neustále radosť, pokoj a harmónia. Kde sme k tomu prišli? To sú len predstavy mysle, tej malej pokušiteľky, ktorá je ako odšťavovač: zo všetkého sa snaží vymámiť nejakú šťavu. A keď ju necíti, začne vymýšľať, tlačiť, manipulovať, aby z toho niečo poriadne dostala. Najmä aby nemusela cítiť ten nepríjemný pocit.

Lenže nepríjemný pocit vzniká práve z tohto tlaku mysle, nie zo samotného prežívania. Myseľ chce všetko natlačiť do krásneho stavu a keď to nejde, rúca sa a kope nožičkami. A aj toto je v poriadku. Aj toto sa objavuje v priestore slobody, ktorý tu stále je.

Strachy o seba, o budúcnosť, o druhých, sú len ďalšie ponuky mysle. Chytíš sa? Nechytíš sa? Všetky ponuky chodia podľa toho, ako je myseľ nastavená. Každý máme to svoje menu. Chvíľu strašia a zase odídu na návštevu inam. Nič sa s tým nemusí robiť. Nikto to nemusí riešiť, upravovať, potláčať ani analyzovať. Sú to len pocity, obrazy a myšlienky, ktoré sa objavia a potom zmiznú, presne ako oblaky na oblohe — prídu, chvíľu pobudnú, a rozplynú sa.

V absolútnej slobode, ktorá je stále tu, sa nič dramatické nedeje. Raz je radosť a pohoda, inokedy príde smútok, bezmoc či strach. Ak sa považujem za osobu, riadiacu jednotku, automaticky mám tendenciu s tým niečo robiť, len neostať s tým, čo je. Ale keď vidím, že sú to len prebiehajúce stavy, bez pevnej podstaty, môžem ostať v nedotknutí.

Znova a znova sa počas života presvedčíš, že všetko sú len obláčiky z mysle, ktoré prídu a odídu. A ty si len priestor, v ktorom sa to deje. Nemusíš na ne naskakovať. Je to fejk.

Publikované

Spokojnosť a šťastie spočívajú v sebauvedomení, nie v tom, kde a s kým by sme už mali byť a nie sme.

Pre mnohých ľudí je láska po štyridsiatke prvýkrát okamihom, keď dokážu milovať bez toho, aby pritom stratili samých seba. Vzťah po štyridsiatke je pre nich prvým ozajstným vzťahom, pretože prestali hrať rolu niekoho, kým by podľa predstáv mali byť. Prestali sa prispôsobovať očakávaniam, romantickým ideálom a začali jednoducho žiť tým, kým v skutočnosti sú. Je to dosť úľava.

Vek ťa nelimituje, ale tvoje presvedčenia áno. Ľudia nereagujú na mladosť, ale na voňavú energiu a rýdzosť. Tvoje kvality sa upevňujú s každým pádom, s každým zranením, s každou skúsenosťou, ktorá ťa naučila, že život sa neoplatí predstierať ani pretláčať hlavou.

Autentická energia, slobodné vyžarovanie, spokojnosť, kľud, pravdivosť – to všetko sa objaví, keď sa prestaneš zaujímať o to, čo si o tebe myslia ostatní a začneš BYŤ. Sebou.

Nikdy nie je neskoro. Existuje len ten správny čas, aby si sa konečne uvidel/a v plnej kráse a jednoduchosti.
A uveril/a si.
Vek nebýva prekážkou, skôr požehnaním.
Je dôkazom, že si (pre)žil, cítila, znova vstal a vyrástla.
A práve v tom je tvoja sila, že si došiel domov a už vieš, kto si.

Vo vzťahoch z ega sa vždy túži po naplnení predstavy, ktorú nám nikto mimo nás nemôže dať.
Keď túžim cítiť naplnenie – zažívam prázdno.
Keď chcem, aby ma niekto rešpektoval – zažívam neúctu.
Keď chcem byť prijatá – prichádza pocit odmietnutia.

Túžba vytvára chýbanie a vstup do vzťahu sa deje z nedostatku. Častokrát je to len rozbehnutý program, ktorý vytvorí priepasť medzi nami: chcem vzťah, lebo sa cítim sama, potrebujem sa doplniť, už ma tlačí čas, túžim, aby sa o mňa niekto staral, robil ma šťastnou, keď budeš taký, aký chcem, tak sa mi uľaví… To sa zákonite musí rozbiť. Nikto Ti tieto princeznovské predstavy nedokáže naplniť. Vždy dostaneš opak, aby si to prekukla a oslobodila sa.

Dôveruj svojej ceste.
Netvor rozdiel medzi tým, či máš alebo nemáš partnera. V tom nikdy uspokojenie nepríde.
Nechaj sa viesť tým, čo je s Tebou v súlade.
Nie si pozadu.
Len si sa konečne vybral/a na správne miesto – do seba.
A keď si v sebe, tak so životom ani s nikým už viac nebojuješ.

Publikované

Všetko, čo vidíš, vyviera z Teba😻

Prišlo to tak samo,
že namiesto toho,
aby som sa tak veľmi snažila,
deje sa to tentoraz
jemne.

Beriem samu seba
za ruku
a kráčam
svojou cestou.

Zobúdza sa vo mne pocit,
že toto už je ONO
a v tejto slobode
vnímam krásy prítomnosti.

Keď dorazím na akékoľvek miesto,
je v mojich očiach
svetlo a smiech.

A napriek všetkým spomaleniam,
prídem vždy presne načas🪽

Poznať, kto sme,
a prijať rolu, ktorú v tomto živote hráme,
znamená pohybovať sa s ľahkosťou a pocitom, že sme vždy správne tam, kde sa nachádzame, s tým, čo práve prežívame.

Postupne odkladáme všetky filozofie o živote a začíname ho jednoducho žiť.
Taký, aký práve je,
taký, aký sa nám dnes ponúka.

Uvedomenie si tejto pravdy nás prirodzene privádza k vnútornému uvoľneniu a pokoju.
Táto zmena pohľadu na seba a na svet
je našou terapiou pre nestabilné chvíle,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou reality,
tak ako sme ju už toľkokrát ochutnali.

Blažené je žiť v súlade so svojou prirodzenosťou. Každý trochu inou.
A práve tam sa končí boj so sebou samým.
Tým mizne aj zbytočný tlak, ktorý na seba kladieme a prestávame byť ovplyvnení cudzou predstavou o nás, o našom živote.

Vtedy sa k nám potichučky vkradne uľavujúce poznanie, že šťastie je vždy nablízku.
Nie niekde inde.
Ale medzi nami, práve tu.
A všetky odpory sa razom rozpustia, lebo to nikdy ani nebolo inak.

Raj na zemi, byť rád na tejto zemi.
Len tak. Bez dôvodu.
Ináč to nejde, lebo každá obmedzujúca podmienka sa musí rozbiť. A to bolí.
Keď však viem, že turbulencie vedú len k väčšiemu súladu so sebou samým,
nebojím sa žiť aj nepohodlie, dovedie ma to presne tam, kam potrebujem.

Do slobody. Ktorou stále som.

Publikované

Samota pomáha vidieť veci také, aké skutočne sú🫀

Minulú jeseň sa vybrala sama na túru po Lost Coast (príznačný názov:) Zvolila si nádhernú cestu, ktorá mala byť piesňou pre dvoch, no nakoniec sa dolinami ozýval len jej vlastný dych. Verila, že vstupuje do príbehu o sile a sebapoznaní, no namiesto toho sa otvorila kapitola o strachu, zlomenom srdci a o zvláštnom druhu milosrdenstva, ktoré prichádza, keď sa ti príroda surovo pozerá priamo do duše.

Hora ju prijala bez posudzovania, ale okamžite jej odobrala istotu. Nebudeš to mať pod kontrolou! Zobrala jej hlas a namiesto odpovedí ponúkla mrazivý chlad. Rieka dunela sťa dávna spomienka, vietor jej rozpletal myšlienky a ona sa pomaly strácala v hmle vlastného tieňa.

Noc ju prikryla nebadane ako prastaré zviera (povedala by, že to bolo obrovské prasa) skúšajúc, čo ešte zvládne. Telo sa triaslo, myseľ blúdila medzi bdením a snom, a kdesi na pomedzí v diaľke stáli dve čierne siluety. Boli to medvedice. V majestátnom tichu osamelé strážkyne medzi svetmi. Ich prítomnosť bola hraničná: desivá aj nežná zároveň. Akoby jej ukazovali, že aj v samote existuje dohľad, že aj v strachu môže prebývať pokoj.

Záchrana prišla s miernou podchladenosťou, no aj hlbokým teplom poznania: ach, veď (pre)žiť znamená nebrániť sa, nebúriť, len sa odovzdať tomu, čo je väčšie než my. Keď ju našli, bola zmierená. A práve vďaka tej odovzdanosti to celé prežila. Riadila sa len tlkotom svojho srdca, ten ju vždy spoľahlivo doviedol domov.

Odvtedy vie, že jej prežitie nezávisí od toho, či vyhrá. Jej život nezávisí od happyendu. Skôr je o jemnom pokľaknutí pred tým, čo ju presahuje. O spomalení srdca, otvorení dlaní pripravených objať, o pokornom rozhodnutí pokračovať ďalej a napriek všetkému povedať svetu ÁNO, aj keď ju furt skúša. Ale aj s láskou pridržiava.

A teraz, o rok neskôr, už nepotrebuje ohrozovať svoj život, aby našla odpovede na svoje otázky. Čo ju tie medvedice učili? Čo jej láska chcela ukázať, keď sa rozpadla? Asi len, že najhrdinskejšie vzdanie sa je v skutočnosti tou najčistejšou formou (pre)žitia. A že záchrana číha na každom kroku. Len ju prijať:)