Autor Wonder Lady Alice

Publikované

Jung vo svojej Červenej knihe hovorí:

Najmužnejší muž nosí v sebe ženskú dušu.
A najženskejšia žena má v sebe dušu mužskú.

Je to také kinder surprise. 2v1. Vždy som sa cítila veľmi ženská, intuitívna, vnímavá, tvorivá a zároveň praktická, cieľavedomá, nebojácna, vytrvalá. Nevylučuje sa to, práve naopak, krásne dopĺňa a nastoľuje vnútornú rovnováhu.
Netreba sa toho ľakať ani sa porovnávať, je to len pripomienka, že celistvosť vždy obsahuje oboje.

Aby žena mohla žiť svoju jemnosť naplno, potrebuje v sebe silný vnútorný pilier – dôveru, silu, chuť a odvahu pustiť sa.
A aby muž mohol stáť pevne vo svojej mužskosti, potrebuje sa spojiť s vnútorným tokom – prijímať, otvárať sa, regulovať a vyjadriť emócie.
Len vtedy sú naše energie zdravé, živé a plne slobodné.

Intimita dvoch duší však niečo stojí.
Tou cenou je konflikt.
Pretože ak sa vyhýbame konfrontácii, vyhýbame sa aj skutočnej blízkosti.
Byť spolu znamená riskovať. A v tom skoku do neznáma staviame medzi sebou mosty, ktoré by inak nikdy nevznikli.

Tu sa ukrýva najväčšia transformácia. A to nebyť len mužom alebo ženou,
ale komplexným človekom, ktorý sa nebojí cítiť, dôverovať, plynúť v prirodzenom rytme a stáť pri sebe láskavo. Človekom, ktorý vie, že pravá intimita nevzniká bez napätia, ale v odvahe ukázať sa celý/á.

A tak potichučky liečim svoj rod tým,
že si to dovoľujem žiť inak.

V ženskom princípe je prítomný tok, premena, cykly, plynutie emócií – schopnosť prežiť ich, vyjadriť a nechať ísť.
Ak muž túto časť v sebe neprijme, emócie sa v ňom buď potláčajú (a potom vybuchnú), alebo ho zaplavia a zoberú mu silu.

Regulácia v tomto kontexte znamená:
• vedieť cítiť emócie naplno, ale zároveň ich vedome spracovať;
• dovoliť si plakať, smiať sa, hnevať sa, a pritom sa v tom nestratiť;
• vytvoriť si vnútorný priestor pre plynutie (namiesto chaosu alebo úteku);
• priniesť do mužskej pevnosti kúsok mäkkosti, ktorá vlastne posilňuje.

Ženská regulácia je vnútorná inteligencia srdca. Umožňuje, aby sme obaja boli nielen prirodzene silní, ale aj zdraví vo svojom cítení. Aby sme boli sami sebou, a tak dokázali žiť v radostnom spojení❤️

Publikované

Konsolidácia par excellence👀

👉Čo ak nepotrebuješ ostrejšie lakte, ale mäkšie prostredie?
👉Čo ak nepotrebuješ širšie ramená, ale menší náklad?
👉Čo ak nepotrebuješ zaťatejšie päste, ale priateľskejšie okolie?
👉Čo ak nepotrebuješ silnejší žalúdok, ale stráviteľnejšie podnety?
👉Čo ak nepotrebuješ hrubšiu kožu, ale ľudí, ktorí sa k tebe budú správať s úctou?
👉Čo ak nepotrebuješ pevnejší hlas, ale citlivejších poslucháčov?
👉Čo ak nepotrebuješ hlbší dych, ale menej situácií, ktoré ho vedia vyraziť?

V nezdravej spoločnosti citlivý človek chradne. Ako kvet v pivnici bez svetla. Stráca tvar, iskru, vnútorný plameň. Empatická žena o to viac. Jej citlivosť rozkrýva pravdu a mieri šípom priamo do stredu problému, ktorý nik nechce vidieť. Vysoko citlivé vnímanie necúvne, neutečie pred tým, čo je. Preto je ľahko zneužiteľné a v našej spoločnosti stále neprijateľné.

Život mi už dnes neservíruje symboly ušité na mieru (padá hviezda, niečo si želaj, určite sa to splní). Už sa nemôžem skrývať za spirituálnu sukňu. Je tu realita. Život sa stavia predo mňa tvárou v tvár a čaká, ako zareagujem. Prináša výzvy, ktorým musím čeliť, nedá sa pred tým ujsť. V tejto jeho ostrosti sa však ukrýva dospelosť: uvedomiť si, že nie svet ovplyvňuje mňa, ale ja ovplyvňujem svet. Nie som jeho obeťou, ale samotnou podstatou. Zo mňa vychádza tón, postoj, farba, (s)plynutie. Už sa niet na čo vyhovárať.

Tak aj keď fúka vetrisko, stojím pevne s vystretým chrbtom a nepodopieram sa žiadnymi vetvičkami. Je to surové, ale dobré na moje kríže:)

Potláčanie seba ťa oddeľuje od druhých. Uhýbanie realite len odďaluje nevyhnutný proces prejsť skutočným ohňom a vstať z popola sťa fénix. Neboj sa svojej sily a potenciálu kráčať vpred. I keď je to teraz náročné. Nič k tomu nepotrebuješ. Prázdne reči niekoho iného, kto ti absolútne nerozumie, už vôbec. Len tak sa staneš magnetom priťahujúcim práve tých, s ktorými tvoj život rozkvitne. Ostatné pusť po vode🙏

Publikované

Všetko už je vo mne…

Zistila som, že prijímanie mi v tomto živote celkom ide. Rovnako ako uchlácholiť svoju myseľ. Je to síce spojené s bolesťou a istými prekážkami, ale nakoniec vždy dôjdem k zmiereniu. Takto proste prežívam veci.

Moja myseľ ma už nejaký čas neotravuje. Preto ak sa ma opýtate, čo mám nové, odpoviem: nič. Už hodnú chvíľu. Objavujú sa spontánne chvíle úplného ticha… ba priam zatmenia alebo len jemný šum, ktorý vo mne ševelí presne ako stromy na jeseň.

Udomácnila som sa vo svojom nedokonalom tele. Pre ženu je to pekný pocit. Priniesol so sebou obrovskú slobodu, uvoľnenie, dôveru v prirodzený rytmus života, v jeho načasovanie a láskavosť. Necítim sa od neho oddelená. Ja a život – sme jedno.

Môj vnútorný smer je so mnou stále, ani si ho neuvedomujem. Už si ho nemusím pripomínať, jednoducho tu je. A ja ho žijem. Je ním (o)pravdivosť. Autenticita. Priezračnosť. Nič iné nemá väčší význam, nič iné nepotrebujem niesť so sebou.

Už dávno ma neláka priať si niečo navyše alebo hnať sa za ďalšími cieľmi. Mám všetko, čo potrebujem. Nikdy predtým nebol môj život taký pokojný, bohatý, pestrý a naplnený. Každý nový deň je toho dôkazom.

Keď som kedysi nechávala rozhodovať myseľ a jej nekonečné predstavy a túžby, nepoznala som vnútorný (z)mier. Žila som v strachu z budúcnosti. Bol to nekončiaci závod za niečím, čo nikdy neprišlo. Tak a teraz je kľud.

Dnes je vo mne pokoj. Nezáleží, na akých „doskách“ stojím. I tie osvetlené reflektormi sú len z dreva. Viem, že stojím presne tam, kde mám. Nechcem byť nikde inde, nechcem nič iné. Som tu a teraz. A to je ten najlepší – a vlastne jediný – okamih, ktorý existuje. Aj keď mi realita dnešných dní občas podhodí nejakú kostičku, ktorej by som sa mala chytiť. I tak je to dobré, veľmi dobré.

Publikované

Pokora mení samotu z prehratého boja na pokojný súlad s tým, čo je.

To, čo sa zdalo byť porážkou,
sa mení na zasvätenie,
lebo prestávaš bojovať
a začínaš chápať.

Samota nemusí byť prázdna nádoba.
Skôr priestor stretnúť seba bez svedkov.
Zrkadlo, ktoré neklame.
Ticho, ktoré nehodnotí.
Prístav, kde sa unavená duša plaví k sebe,
aby si spomenula, že domov nebol nikdy mimo nej.

Vzdor premieňa samotu na väzenie.
Pokora ju mení na dary:
na schopnosť počuť,
na odvahu cítiť,
na jasnosť vidieť, čo ostáva, keď sa všetko ostatné vytratí.

Samota je učiteľka paradoxov.
Ukazuje, že osamelosť nie je neprítomnosť druhých,
ale neprítomnosť seba.
A že práve v tichu, kde niet nikoho,
sa dá konečne nájsť poklad.

Nie je to temnota.
Je to mesačné svetlo, ktoré ťa učí dôverovať noci.
Nie je to prázdnota,
ale chrám, kde sa modlíš bez slov.

Pochopenie, že vo všetkom si to len ty,
je vstupnou bránou, ktorou musíš prejsť,
aby si naplno žil/a seba.

Samota, keď ju prijmeš, už nie je len hlúpou skúškou trpezlivosti, ale láskavým spočinutím vo vlastnom lone.

Keď jej prestaneš vzdorovať a zmierlivo k nej pristúpiš, prestane byť nočnou morou a stane sa vzácnou spoločníčkou. Naučí Ťa vnímať seba a svet bez hluku a chaosu.