Terapeutické poradenstvo.
Ja by som sa tiež ani o deň nevrátila späť. Dozrievanie spolu so životom ma baví a ukazuje mi, že takto je to ono. Aj keď občas mrak zakryje slnko, ale slnko si už nemyslí, že je tým mrakom🌞
Doktor v kúpeľoch mi to niekoľkokrát pripomenul, tak sa neboj čeliť výzvam a vyjsť z komfortnej zóny vlastnej bolesti i keď ťa hlava odhovára. Pred vyše rokom som bola fyzicky aj myšlienkami niekde v tramtárii, a to sa odzrkadľovalo v pocitoch, pohľade na druhých, vo výzore. Teraz si hrám zdravú verziu seba a nestačím sa čudovať, ako to tá realita hrá so mnou🙏
Včera po ceste z podvečerného lesa ma zastavila jedna pani a pýtala sa, ako to, že sa nebojím chodiť sama. Hovorím, že tu ma jedine veverička môže napadnúť a na to mi ona vymenovala, prečo sa sama bojí, lebo určite na ňu vybehne besný pes a uhryzne ju alebo zbije a olúpi bezdomovec🤷♀️ Opýtala som sa jej, koľkokrát sa to už stalo? Odpovedala, že nikdy.
Aj ja sa podvedome bojím neznámeho, je to prirodzené, ale zo všetkých možností nesiaham hneď po tej najhoršej. Tieto myšlienky u mňa nemajú prioritu, preto ma moja hlava v týchto veciach nelimituje. Nemám žiadne očakávania ani predstavy, ako by to malo byť, a ani strachy, ako by nemalo. Odovzdávam sa danej ceste, nekalkulujem a neodhováram sa dopredu od nej. Ak by som sa mala obmedzovať tým, že nemám s kým ísť alebo že ma niečo zožerie, nikdy by som nikam nedošla a žiadne fotky a texty zo života by tu neboli.
V hlave sa urodia rôzne scenáre, ale ak im nevenujem pozornosť, nemajú sa čoho chytiť a nerozvinú sa do obludných rozmerov. Potom sa to tá hlava už naučí, že balamutiť ťa nemá zmysel. Tento svet je mentálny, čomu veríš, na čom lipneš, to sa ti v realite aj odohráva, aby si s tým skončila. Myseľ je veľká čarodejka, všímaj si, kde ťa vodí za nos a čím stále straší a dobiedza.
Realita je skutočne láskavá a nie je dôvod nechať sa odradiť od života v jeho surovej podobe, jedine, ak by si chcela navždy žiť v ilúzii a klame svojej mysle.
Každý nádych je zároveň výdych. Všetko sú to len momenty. Aj tie pre osobu naplnené a radostné, aj tie menej. Tu v kúpeľoch je to zaujímavé sledovať, rôzne príbehy, osudy, typy ľudí, a ja s nimi len tak plyniem, podľa rytmu pováh, ktoré sa skrze nás premieľajú. Každý na mňa istým spôsobom reaguje, niekto sa prihovorí a chce niečo zdieľať, inokedy sa pýtam ja, lebo stratená pri večeri:) Nevadí mi baviť sa s ľuďmi aj keď chcem byť sama. Neprekáža mi byť s druhými a zároveň potichu. Je to len chvíľka pozornosti, o pár minút už bude inde až úplne zmizne.
Skromný pán pri stole po ťažkej operácii mi doniesol ukázať fotky z Chorvátska a ja som pookriala. Až teraz v 70 začína nový život. Taká obyčajnosť, ale pre neho vzácnosť. Prejavuje mi obrovskú úctu, skutočný gentleman. Vždy mi máva cez pol jedálne, čo väčšinou robím ja:D Aj vďaka nemu viem, že všetko je o uhle pohľadu a životnej fáze, v ktorej sa nachádzaš, nebudeš v nej navždy. Život sa deje v rovnováhe, žiadny extrém nie je dlhodobo udržateľný.
Sestra, čo mi prvýkrát pichala plynovú injekciu, je taká prostoreká, že som po pár sekundách zase východňarka jak bič, a či ja som tá alebo ona, neviem, v každom okamihu niekto som a potom zase nie som, či je toto ten život, či to oni vedia, či to viem ja, bohvie, neostáva iné len to pozorovať a keď sa podarí, aj žiť, a byť človek, potom chvíľu len bezbrehé vedomie, keď k tomu dôjde, a zase človek, a potom sa rozplynúť v nekonečno:) Vraj na Vychodze nič nie je, a to je dobre, lebo kde nič nie je, tam môže byť všetko🤗
*Keď budete niekedy v kúpeľoch, dajte si cvičenie v bazéne. Je to ako zábavný telocvik so spolužiakmi po 30 rokoch, ale nikto sa už nehanbí ani nevyhovára, že nemôže cvičiť✌️ Čím viac len som, tým je pre mňa neviditeľné omnoho viac viditeľným.
