V tomto svojom tele sa bojíš len emócií, tebe nevadí, že sa ti TO stane, ale že ti bude smutno, ťažko, alebo si budeš vyčítať, že si mohla urobiť viac a lepšie, bojíš sa špirály svojich pocitov. A až keď sa ich prestaneš báť, dovolíš im existovať, v tej chvíli sa ťa realita prestane tak dotýkať. Nie si totiž tou bolesťou, už ju len pozoruješ.
Skratky neexistujú. Veľmi sa chceme zbaviť bolesti a utrpenia, chceme dosiahnuť rýchlo zmenu, lebo nás kameň tlačí v topánke, žiť ako hentí alebo tamtí, túžime, strádame a prosíme. A to je živná pôda pre kohokoľvek, kto to s tebou až tak úprimne nemyslí. Cez les je najlepšie ísť po cestičke, i keď je dlhšia a pomalšia, ale dovedie ťa tam, kam má. Svoj život si musíš plne odžiť sám/sama a bez barličiek.
Som ženská ako búrka, čo lomcuje oblohou. Ženská ako lesk sokolieho pazúra. Ženská ako starodávny sekvojovec, ktorý prežil stáročia. Ženská ako medveď v žiare zapadajúceho slnka. Ženská ako vlčica na love. Ženská ako kosti, čo sa pomaly rozpadajú v zemi. Ženská ako oko starej veľryby, ktoré videlo viac, než si dokážeš predstaviť. Ženská ako hučiaca rieka, ktorá si razí cestu cez skaly. Ženská ako útes týčiaci sa nad hlbokým lesom. Ženská ako divoký požiar, čo spaľuje všetko, aby dalo priestor novému životu. Ženská ako vietor tancujúci nad vyprahnutou púšťou. Ženská ako bojový pokrik pred bitkou.
A áno…
Pod mojou kôrou, v mojich skalách, v mojich očiach ostrých ako čepeľ… Som mäkká a objímajúca ako každá žena, v ktorej žilách kedy tĺklo červené srdce.
Tak vyzerá Nezávislá.
Som ňou. Sme ňou.
Sme generácia žien, ktoré prichádzajú niesť liečivú silu divočiny. Nie sme tu na to, aby sme napĺňali predstavy o ženskej krehkosti, ktoré stavajú mužskosť na piedestál. I keď ju milujeme. Sme tu, aby sme hovorili hlasom Matky.
A preto Zem kričí v našich žilách.
Takže ak to, čo si chcel skutočne povedať, bolo: „Tvoja ženskosť je priveľká, ohromujúca…“
p.s.: majme sa radi takí, akí naozaj sme, aj hluční, aj tichí, aj blázniví, aj seriózni. A pomaly už opúšťajme vekmi zažraté stereotypy o tom, ako by mal vyzerať správny muž a ako správna žena, môžeme byť kľudne divočáci až sa hory zelenajú a potom sa večer k sebe pritúliť a povedať si tie najkrajšie vyznania lásky. No, možno niekto s troškou sarkazmu a niekto so zaschnutou čokoládou v kútiku úst, ale úprimne bez masiek. Je to ono, buďme naplno sami sebou a užívajme si všetky odtiene nielen sivej, ktoré sú nám prirodzené a keď ich prejavujeme, sme šťastní a stotožnení s tým, kým sme. Ľúbme sa na všetkých frontoch a neubližujme si neúprimnosťou, vôbec to za to nestojí.
Prežiť všetky kontrasty, túžby, (ne)naplnenie, radosť aj sklamanie, je nevyhnutné. Práve tieto zážitky robia náš život plným a pravdivým. No nie je nutné, aby sme v týchto emóciách zostali uväznení. Ak si dokážeme udržať odstup a zaujať pozíciu pozorovateľa, začneme chápať krásu jednoduchosti, ktorá sa skrýva za chaosom každodenných prežitkov. Odstup však neznamená necítiť. Cítime, ale už sa toho nebojíme a neuhýbame.
Veľká časť našej frustrácie často pramení zo straty dôvery vo vlastný úsudok. Preto si to pripomeňme: každý z nás má právo určiť, čo je pre neho správne a čo nie. Nepotrebujeme schválenie z okolia, od priateľov, rodiny či spoločnosti. Získanie tejto dôvery v seba samého je kľúčom k oslobodeniu sa od neustáleho hľadania vonkajšieho potvrdenia.
Úprimnosť je súčasťou tejto cesty. Možno bolí, možno skomplikuje veci, ale vždy má hlboký význam. Byť úprimný znamená byť verný sebe a žiť v súlade so svojím smerovaním. Pravda nie je vždy prijatá hneď, niekedy spôsobí rozčarovanie, ale čas ukáže jej hodnotu. Pravdivosť ti umožňuje budovať vzťahy založené na skutočnosti, nie na ilúziách.
A keď sa emocionálna nálož vyčerpá, prichádza oslobodenie, už nie si škrečok v kolečku. Intenzita, ktorá nás poháňala, sa vytratí a cyklus premýšľania či trápenia sa uzavrie. Ak však nedovolíme emóciám prejaviť sa, môžu sa neustále opakovať, čo vedie k frustrácii či vyhoreniu. Dôležité je nechať energiu emócií voľne plynúť, a to bez odporu a súdenia. Len tak môžeme nájsť pokoj a silu pokračovať ďalej.
Nemusíme za všetkým hľadať zmysel, niekedy nás to len viac zaťaží. Konajme autenticky tak, ako si daná situácia vyžaduje. Ak nám niečo ubližuje, ukončime to aj za cenu straty, ak nás niekto oklamal, nemusíme čistiť celý rod, aby sme si to priznali a vyriešili. Niekedy prisudzujeme veciam viac, ako si skutočne zaslúžia. Braním vecí v ich plynulom chode sa zbavíme zasekávaním na tých, ktoré nám už neslúžia a dáme prednosť takým, ktoré nás vyživujú.
Pravda, dôvera a schopnosť cítiť bez odporu nám pomáhajú nájsť cestu k sebe a otvoriť sa hutnejšiemu prežívaniu bez príkras. Našu hodnotu totiž nedefinujú vonkajšie formy vzťahov, ale práve ich kvalita, náš spôsob myslenia a prežívanie a vzťahovanie sa k sebe a existencii ako takej. Kvalitné vzťahy môžeme vyživovať a posilňovať rôzne, i v rámci priateľov, komunity, detí či rodičov a ak nám život dopriava vzácny čas samých so sebou, tak je to vždy v záujme najvyššieho dobra a veľkého učenia.
