V ODOVZDANÍ JE LIEČENIE

Tento rok som sa prestala vodiť za nos výtvormi svojho vedomia. Aj tými, ktoré mi boli pchané pod nos. Prestala som s týmto bláznivým hraním. Vykročila som do neznáma a pozrela sa na seba očami hory. Hora ma nechváli, hora mi nič nevyčíta a ani na mňa nevyplazuje jazyk.

Uvedomila som si pominuteľnosť každého jedného okamihu a do môjho života vstúpila pravdivosť a sila. Prestala som zabíjať čas a klamať si. Vstúpila som do pootvorených dverí bez viny, že neplním dané predstavy, sny, nároky, požiadavky, a o pár hodín tie dvere vykopnem a teatrálne do nich vstúpim s mne vlastnou chuťou, vášňou a radosťou.

Rozpoznala som svoje vlastné ilúzie, že sú to teda ilúzie, a tým som získala pár dôkazov o svojej vnútornej jasnosti. Mimo to už nie sú žiadne ilúzie, ktoré by bolo potrebné vykoreniť, a taktiež žiadna pravda, o ktorú by bolo treba usilovať. Moje ilúzie nie sú nič než svetlo múdrosti.

Zároveň som s odhodlaním odstrihla výhonky i staré zhnité korienky toho, čo doslúžilo. Všetko, čo mi spôsobuje úzkosť, strach, depresiu, bolesť, obsesívne myšlienky, vyčerpanie, nespavosť, už odplávalo spolu s mojimi slzami do večných lovíšť. Lebo minulosť má odpočívať v pokoji.

Praktizujem PAUZU vždy, keď sa v strede akéhokoľvek diania potrebujem zastaviť a nadýchnuť. Dotýkam sa tak mystéria života a cítim, že ho skutočne žijem. Nie len čakám na lepšiu budúcnosť alebo si na jazyku prevaľujem pachuť minulosti.

Je to ako ostať posledným človekom v kine, keď už všetci odišli, a finálna veta záverečných tituliek práve mizne na plátne. Je to chvíľa, keď rýchlo kráčam ulicou a podíde ku mne pes a olizne mi nohu. Zastavím sa a venujem mu chvíľku zo svojho žitia. Vyjdem z obchodu s plnou nákupnou taškou a nenáhlim sa hneď preč, zahľadím sa medzi oblaky v tom magickom zhone vôkol mňa, a práve vtedy spoza nich vykukne svetlý lúč slnka. Tento moment zastavenia zahreje až do kosti.

Praxou “zotrvám v tom dlhšie” prehlbujem dotyk so životom aj s pocitmi druhých. Je to krásne.

Budeš Červená čiapočka alebo Vlk? Ako chceš, aby bol v novom roku život cez Teba žitý?

ČO MI DALA SICÍLIA?

🍕Spomalenie, zastavenie, absolútna prítomnosť.
🍕Čas neplynul, bol.
🍕Prežívanie jednoduchých okamihov v zlatom šate zo second handu.
🍕Prenášanie skúsenosti bytím.
🍕Obohacovanie svojou prítomnosťou.
🍕V rytme la chante mi cantare ďobkajúce holuby.
🍕Na vode sa vyhrievajúce majestátne čajky a ich prebúdzajúce vzlyky.
🍕Morské vlnky pohládzajúce moje nervové centrum.
🍕V nehybnej prítomnosti druhých pozorovanie západu slnka.
🍕Tiché spolunažívanie. Keď som pokojná ja, sú pokojní aj ostatní.
🍕Obdivovanie symbiózy rodín, susedov, priateľov, v húfnom zdieľaní večerí, zmrzlín a spoločných prechádzok.
🍕Sofistikované obžerstvo, tzv. jedenie vo flow, keď som si dopriala lakocinky, ale nebola to fast foodová prasárna, lebo tu sa konzumuje láska.
🍕Nekonečné prechádzky uličkami, v ktorých som sa vždy rada stratila, nikdy som nevyšla rovnakou cestou aj keď bol vstupný kanál totožný.
🍕22.000 prejdených krokov denne a zároveň znehybnenie, kráčam, ale skôr do výšky ako vpred.
🍕Nadhľad, vystavená nepríjemnej skúške som zareagovala klimaticky v súlade: pohoda, nič sa nedeje, je to v poriadku, len rozvahu a porozumenie, rozhodovalo úprimné srdce nie Ja.
🍕Nereagovať primárne. Dať si čas a priestor.
🍕Úsmevy na babky a deduškov chladiacich sa večer na svojej ulici, ktorí sa tu dožívajú úctyhodného veku. Ich recept na dlhovekosť je: pomaličky, pomaly.
🍕Slanú pokožku, týždeň neumyté vlasy nadýchané a krásne vlnité.
🍕Pocit bohyne a upevnenie lásky vo mne, ktorá nezávisí od človeka ani miesta.

Vycestovanie prináša nové pocity, priezračné uvedomenia, vystúpenie z komfortnej zóny. Vyťahuje zabudnuté, oživuje nepoznané.

Akceptovaním rôznorodosti napĺňam svoj svet tým, čo v každodennosti vyhasína. Predchádzam vyhoreniu. Prinesiem si to všetko späť domov a rozvíjam to ďalej. Znova žijem.

Navracať sa do pochopenia a láskavého prežívania. Zaslúžia si to všetci aj doma.

Dnes pozorujem holuby a usmievam sa na ľudí opäť aj na Slovensku.

V RADOSTI

Spomeň si na všetky krásne chvíle, ktoré si v minulosti zažil. Akýkoľvek krásny moment – vyber si ten najlepší.

Môj je úplne všedný, pretože niekedy sa mimoriadne veci dejú na veľmi obyčajných miestach. Len som tak sedela v tichu neupratanej izby, nič nekonala a dážď bubnoval na strechu. Ani on to nerobil náruživo, len prirodzene klopkal, klop-klop-klop. Cítila som jeho vôňu, vnímala ten zvuk, všetko bolo rozotreté šikovnou rukou maliara, ktorý namaľoval tento obraz. Maliar tejto chvíle. Totálne posvätnej. Obklopená výnimočnou krásou, prenesená úplne do iného sveta.

JA

Jeden starý perzský príbeh rozpráva o mudrcovi, ktorý príde k nebeskej bráne a odhodlane na ňu zabúcha.

Zvnútra sa ozve hlas Boží: „Kto je tam?” Mudrc na to odpovie: „To som ja.” Hlas odvetí: „V tomto dome nie je pre nás oboch dostatok miesta.“

Mudrc teda odíde a celé roky hĺba nad odpoveďou. Keď sa k bráne vráti druhýkrát, znovu zvolá: „To som ja.” Dvere sú však stále zatvorené.

O niekoľko rokov neskôr sa vráti tretí raz. Po zaklopaní sa hlas znovu opýta: „Kto je tam?“ Mudrc na to konečne odpovie: „Predsa ty sám!“ a dvere sa otvoria.