Kategória: ŽIVOT

Bezvýchodná prázdnota. Mnoho ľudí vidí prázdnotu, ale chce to mať skutočne žalúdok, vidieť i tu bezvýchodnosť.

Človek, ktorý prežíva bezvýchodiskovú fyzickú a psychickú bolesť tvoriacu trištvrtinu jeho dňa, nemá konkurenciu vo svojom prežívaní, vnímaní a uvidení podstaty vecí. Jeho bytie už nič slabšie nemôže ovplyvniť. Je to kráľ na svojom tŕnistom tróne.

Čo má meno a tvar, to môžeme pomenovať a prijať. Prestávame s tým bojovať. Až vtedy to môže prestať bojovať s nami. Choroba je hojivá fáza konfliktu. Keď ten konflikt rozpoznáš, je tu šanca sa uzdraviť. Keď sa choroba dostane príliš ďaleko, človek musel žiť dlhodobo v nerovnováhe a telo volá o pozornosť. Cieľom však nie je zapliesť sa do posudzovania, spájania si zdanlivých súvislostí a úmorného hľadania, ako z toho čo najrýchlejšie von. Najefektívnejšou cestou je odovzdať sa tomu procesu, nemať odpor ani k liečeniu, ani ku chorobe, a nechať to celé sa udiať. Ak má prísť východisko, príde, a ty to celé prežiješ.

Iná alternatíva tu nie je, len tá, ktorá sa práve prežíva, tak s ňou treba byť. Za ostatné roky som sa dotkla nadmerného množstva bolesti. Moja skúsenosť sa deje cez bolesť. Každej tej bolesti som dovolila bolieť ma. Neušla som pred ňou. A možno aj preto tancujem ľahko pomedzi blesky a usmievam sa, keď zapadá slnko, lebo nikdy nič nie je stratené, všetko sa vždy začína odznova. Niekedy som veľmi chorá a niekedy zas veľmi zdravá, rozdiel na mne nie je poznať, lebo nie som ani tou chorobou, ani tým zdravím. Za tou clonou som to STÁLE JA, ktoré sa nestotožňuje s ničím a len žije to, čo práve k nemu prichádza. Nič netvorím, nič si nemanifestujem, zbytočne už neanalyzujem, len odžívam svoje príbehy, ktoré sú pre mňa napísané. Žijem život v odovzdaní a prijatí. A prijatie je láska. Aj bolesť je.

Vo všetkých polohách môjho života ma sprevádza hudba, to je môj zaručený liečiteľ, duchovný sprievodca, terapeut aj bláznivý priateľ, s ktorým medzi štyrmi stenami povymetám tie najväčšie koncerty. Nájdi si aj ty svojho sprievodcu, ktorý je tvojou prirodzenou súčasťou, a odovzdaj mu kľúče od svojho trápenia, nech sa o teba postará, keď to budeš najviac potrebovať.

Čo keby sme prestali donekonečna riešiť seba, druhých, počasie, zajtrajšie noviny? Čo keby sme si na chvíľu dovolili byť spokojní – spokojní s tým, čo máme, kde sme, akí sme? Nemusieť stále niečo zlepšovať, naprávať, prerábať. Každá sekunda dňa je preplnená myšlienkami o tom, čo treba – furt dačo. Tá nekonečná smršť myšlienok nás vháňa do vyčerpania a zároveň do prázdnoty.

Naša myseľ si vždy nájde, čo “treba vyriešiť”. Keď jednu vec dokončí, okamžite si vytvorí ďalšiu úlohu. Je to donekonečna riešiaca zakliata panna vo Váhu – neúnavne hľadajúca aktivitu, len aby sa náhodou na chvíľku nezastavila. Ale čo ak práve to zastavenie je tým, po čom naša duša skutočne túži?

Aké ideálne by to všetko myseľ chcela mať. No pravdou je, že tak, ako to je práve teraz, je to ono – náš život. Aj byť nervózny na dovolenke, nespokojný so zastavením pri chorobe, aj cítiť smútok počas Vianoc. Kto vlastne povedal, že by to malo byť inak? Neustále sa tlačiť do predstáv o dokonalosti – dokonalých pocitov, dokonalého dňa, dokonalého seba – plodí len hlbšiu nespokojnosť.

Čo keby sme si namiesto toho dovolili byť? Dovoliť si byť unavení, smutní, alebo dokonca blázniví. Dovoliť si byť „nedokonalí“. Práve to je totiž sloboda – oslobodiť sa od vlastných očakávaní.

Blíži sa koniec roka. Možno by sme si mohli namiesto veľkých plánov a ďalších cieľov darovať jeden výnimočný darček: prijať veci také, aké sú. Sadnúť si so šálkou horúcej čokolády, vyjsť na prechádzku pomedzi snehové vločky, byť so svojimi blízkymi – a hlavne byť sami so sebou.

Nikdy to nebude dokonalé, nikdy to nebude „hotové“. Ale presne v tejto nedokonalosti sa skrýva krása nášho príbehu. Tak sa uvoľni, nechaj veci tak, ako sú, a daruj si kúsok pokoja. To bude tvoj najväčší tohtoročný darček.

Vieš, kedy by sa Ti uľavilo? Keď by si si dovolila raz aj niečo nevedieť. Povedz si to v duchu sama pre seba, keď zas budeš zahĺbená v strachu o svoju budúcnosť: Dovoľujem si nevedieť! A naozaj si to dovoľ.

Ruže, ktoré ste nazhromaždili v pamäti, nie sú skutočné. Rovnako ako ruže, o ktorých snívate. Len táto ruža je reálna. Ty🌹

#kiss #from #a #rose

Jazdi opatrne po tejto ceste, pretože ľudia často menia pruhy bez smeroviek.

Cesta životom je kľukatá, plná neočakávaných zákrut a nepredvídateľných zvratov. Je to cesta, ktorú zdieľame s nespočetnými cestovateľmi, každý má svoj vlastný cieľ, svoje tempo a svoj spôsob, ako sa vyrovnávať so zákrutami. Rovnako ako sa učíme jazdiť opatrne na rušnej diaľnici, musíme aj na tejto ceste postupovať s pozorným srdcom a bdelými očami.

Na tejto ceste ľudia často menia pruhy bez signálov. Menia smer bez varovania, poháňaní vlastnými túžbami, strachmi a svojimi vlastnými interpretáciami google mapy. Niekedy sú tieto zmeny pruhov úmyselné, vedomé rozhodnutie zmeniť smer. Inokedy sú impulzívne, ako reakcia na náhlu obchádzku alebo zmenu v krajine (napríklad v dôsledku nedostavanej diaľnice:P).

Bez ohľadu na dôvod nás tieto neočakávané zmeny môžu zanechať zmätených, zranených alebo dokonca zradených. Možno sme cestovali vedľa niekoho, zdieľali tú istú cestu, len aby sme zistili, že bez slova zamieril iným smerom.

Skús po tejto ceste zvanej život jazdiť opatrne a zároveň s ľahkosťou, aby ťa nič príliš nepohlcovalo a ty si videl jasne vpred. Všímaj si tých, ktorí ťa obklopujú, ale zároveň maj na pamäti aj svoju vlastnú cestu. Neboj sa zmeniť pruh, keď to bude potrebné, ale vždy to rob s jasným signálom, jemným varovaním tým, ktorí možno cestujú vedľa teba. A pamätaj, aj keď ostatní zmenia pruh bez varovania, neznižuje to hodnotu tvojej vlastnej cesty. Pokračuj ďalej, s pevným vedením a súcitným srdcom.

Existuje istý druh nevedomej sily.
Dýcha v tebe po celý čas, ale ani ty, ani nikto iný si ju priamo neuvedomuje.
Žije tam a čaká na deň, keď bude potrebná, na najtemnejšiu hodinu najtemnejšej noci.
A potom, keď si zničený, porazený, odmietnutý, keď je tvoje srdce tak zlomené, že nevieš, či sa ešte niekedy dá poskladať naspäť, zašepká: „Ahoj. Nepoznáš ma. Ale som tu.“