„Čo to je pred nami?“ – „To je divočina,“ odvetil krtko. „Nemaj z nej strach.“ – „Predstav si, akí by sme boli, keby sme sa tak nebáli.“
„Keď prídu temné mračná… choď ďalej.“ – „Keď máš pocit, že nemôžeš ovplyvniť veľké veci, sústreď sa na to najbližšie, čo máš rád.“
„Niekedy,“ povedal kôň. „Niekedy čo?“ vypytoval sa chlapec. „Niekedy je statočné a úžasné jednoducho len vstať a ísť ďalej.“
„Rozhodnúť sa, ako sa k veciam postavíme. To je jedna z našich najväčších slobôd.“
„Ako vieš, ktorú cestu si vybrať?“ opýtal sa zajac. „Možno tam nie je cesta,“ odpovedá chlapec. „Možno sa cesta tvorí kráčaním priamo pod tvojimi nohami.“
„Pozri, ako ďaleko sme došli!“ vykríkne na záver a ukazuje prstom do diaľky.
Staneš sa silným jedincom, ktorý dokáže sedieť sám so sebou, utíšiť svoje búrky a vyliečiť všetky svoje problémy bez toho, aby sa pokúšal priviesť niekoho ďalšieho do svojho chaosu. Vyčkaj, nadíde ten správny čas. Pocítiš ho v kostiach.
Každá žena i dievča nesie v sebe potenciál urobiť tento svet lepším miestom a táto schopnosť leží v hĺbke jej poznania. V akte myslenia, ktoré nie je povrchné, ale má potenciál vyšších myšlienok a precítenia hlbších súvislostí. Ak sa začneme vnímať a cítiť viac živé než neživé, vyhasnuté predmety, bábky, ktorými sa vplyvom sklamaní a nepriaznivých okolností stávame. A potom zabúdame, ako žiť. Zabúdame na našu krásu neodzrkadľujúcu sa v šírke bokov. Nevidíme sa ako ucelené bytosti schopné hlbokých citov a život meniacich postojov, ktoré podporujú zmeny všade navôkol. Táto zmena bude vždy k lepšiemu, lebo vieme, aké náročné bolo k nej dospieť.
Pamätaj, že si odvážnejšia než si myslíš, silnejšia než sa zdáš, múdrejšia než dúfaš a dvakrát taká krásna ako by si kedy o sebe povedala.
Nerob sa menšou než skutočne si. Ak Ti niekto povie, že rozprávaš príliš nahlas, si prehnane citlivá, tým pádom prudká a vzápätí nesmierne starostlivá, príliš intelektuálna, optimistická, realistická aj logická, a ešte dosť emocionálna… tak sa len usmej a pokračuj svojím smerom. Nikto príčetný a milujúci Ti nikdy nebude vytýkať Tvoju prirodzenosť.
Každý z nás prežil niečo devastačné. Určitú úroveň osamelosti, ráznu zmenu poveternostných podmienok, spirituálne prebudenie v podobe krutej facky. Keď sa na seba pozeráme, je dôležité povedať: Rozumiem Ti. Chápem Ťa. Viem, ako sa cítiš, kde teraz si, aj ja som tam kedysi bola. Potrebujeme sa vzájomne podporovať a povzbudzovať, byť k sebe empatickí a rozumieť si, nie sa od seba vzďaľovať a polarizovať. Sme si viac podobní ako nepodobní. Takže rozhovor s druhým je rozhovorom so samým sebou.
Prekonaj bolesť. Tvoje srdce možno potrebuje očistiť slzami. Nechaj ich odplaviť smútok a čiernu krv. Potom znova pozdvihni svoje biele krídla a daj sa do tanca s oblohou!
Dala som prednosť sebe a bolo to SEBEcké. Celý čas ma to mátalo a nútilo urobiť ústupok. Ísť sa ospravedlniť, nasypať si popol na hlavu. Len preto, lebo som dala seba na prvé miesto. A neurobila som to v rukavičkách. Dobré dievčatko vo mne sa šlo okamžite hanbiť do kúta. Mala by som mať predsa súcit s druhou stranou, vnímať jej potreby, zmieriť sa s mizernou spätnou väzbou, s nevyhovujúcou situáciou. Avšak aj dobrota má svoj koniec. Moje prežívanie neodkladám do krabičky. Trápim sa a premýšľam. Tlačí ma to k zmene a to indikuje zostrené emócie. Strach zo straty už nie je silnejší.
Hodiť to za seba, polknúť vety, obísť to, byť nad vecou, ticho, je sympatickejšie, pôsobí to tak zrelo a vyrovnane. Ale k tým svojim násobím ešte potlačené emócie druhého. Je to zákon násobenia energie, ktorá sa túži prejaviť. Vyslovené slová nesú transformačnú silu a potenciál zmeny. Lenže zubáč veľkoústy by sa mal vždy najprv upratať, kým ich otvorí.
Emočná reakcia je fuj a ty by si si to nikdy nemala dovoliť, tobôž, keď tým zraníš niekoho city. Ale aké city, keď som ich nikdy nevidela? Je prijateľnejšie mlčať ako veci riešiť, len aby sme sa nedotkli toho, čo nám veľmi nejde. Zdravej Konfrontácie. Tej sa vehementne vyhýbame. Chcem sa konfrontovať, čistiť vzduch ako svoje zuby, vnášať jasnosť do vecí. Blesk priamo zasiahne podstatu problému.
Postavím sa situácii nie pre konfrontáciu samotnú, ale spravím nevyhnutný priestor negatívnym emóciám, lebo mlčanie je pre mňa trest. Nechcem žiť v niečom, čo mi ubližuje, čo ma nerešpektuje, len preto, aby som vyhovela.
Odovzdanie prichádza až po boji, keď sme spravili maximum a nestačilo to. Potom môže prísť zmierenie a vyrovnanie sa so situáciou tak, ako je.
Dovoľ si odísť z kratšej cesty a vďaka tomu Ti ostane viac sily a pochopenia pre seba. Keď to nejde ľahko a je to zbytočne zložité, možno stojí za zváženie, či má zmysel v tom ďalej pokračovať. Zrejme niečo stratíš, ale čosi hodnotnejšie získaš. A uvoľníš tým priestor tomu, kto tam skutočne zapadne.
Polož si otázku:Prečo to tak veľmi potrebujem aj keď v tom vôbec nenachádzam radosť a moje potreby nemajú žiadnu váhu?
