Čím komfortnejšie sa cítim v samote, tým mám menší strach z toho, že mi niečo utečie, o niečo dôležité prídem.
Kedysi bolo omnoho ťažšie vystúpiť z kolotoča plného neporozumenia, klamstiev a bolesti, lebo čo ak to už nikdy nebude lepšie? Ale bude, len treba dať prednosť tomu, čo ma vyživuje, nie tomu, čo deštruuje. Aj keď je za tým ukryté rozhodnutie vykročiť na tú novú cestu úplne sám/sama bez akejkoľvek podpory a istoty budúcnosti. Jednoducho skočiť do neznáma napriek hmlistým poveternostným podmienkam.
Keď sa človek naučí byť sám so sebou a dovolí si prežívať osamelosť, nudu a smútok, tak nebude vyhľadávať spoločnosť, len aby nejakú mal, zostávať v nefunkčných vzťahoch, lebo strach zo samoty je silnejší, nebude sa utiekať k skratkovitým riešeniam, a hlavne sa v labyrinte sveta naučí zmapovať to jediné, čo môže mať skutočne pod kontrolou: samého seba.
Nebojujte so strachom, inak sa budete stále viac báť: a do vašej bytosti vstúpi nový strach, a to: strach zo strachu, ktorý je veľmi paralyzujúci.
Strach nie je nič iné ako absencia lásky. Robte niečo s láskou, zabudnete na strach. Ak milujete dobre, strach zmizne. Ak milujete hlboko, strach sa viac neobjaví.
Nebojujte so strachom, aj on chce byť milovaný. Bojme sa teda statočne.
Strach prináša zmenu na fyzickej úrovni. Nie je nutné žiť všetko tak, ako to diktuje okolie, sociálne siete či nikým nepísané normy. Je nutné žiť podľa seba, svojich pocitov, túžob, myšlienok, dať priestor svojmu vnútornému dialógu a pretaviť ho do reality. Len tak sa náš život zlepší, len tak sa naša spoločnosť uzdraví. Nepotláčaním toho, kto v skutočnosti sme. Nehraním maskovaných hier a implementovaním poriadnej dávky empatie do nášho bytia. Skutočne sa niet čoho báť.
