Teraz čakám. Niekedy sa oplatí vyčkať, avšak nie túžobne ako na spasenie či nedočkavo ako na príchod trolejbusu 201, ale čakať v zmysle netlačiť, poddať sa, ale nie utopiť, vydržať, ale nie obetovať (sa), melancholicky, ale nie s pátosom, trpezlivo, avšak nie naschvál, aha! ja čakám, a ty to vôbec nevieš oceniť!
Povzniesť sa nad ťažobu vlastného tela, nad sužujúci pocit, ktorý občas čakanie sprevádza, kedy to už bude? Kedy to už bude nemá s čakaním nič spoločné. V čakaní je ukryté prázdno, ktoré si mimovoľne trhá vlasy, občas z dlhej chvíle zajačí, a má chuť ujsť.
Hej, prázdno uniká samo pred sebou. Kým sa o to snaží, lebo ešte nevie oceniť stav bodu nula, kedy všetko zlé už skončilo a to dobré ešte nezačalo, prichádza o možnosť uvoľniť sa, nechať to žiť, furt sa v tom musí hrabať, niečo ešte doupraviť, povyberať posledné smietky zapichnuté v zadku, slintajúc vykukovať von oknom a zároveň prešľapovať na mieste. Čo si tak zvoliť pokojnú plavbu po prúde?, prihovára sa mi.
Keď sa montujem do procesu dozrievania čakania, znova a znova sa ocitám len v tom, čo už viem, tým si zabraňujem vstúpiť do nepoznateľného. Toho, čo nevychádza z mojej minulosti, skúsenosti, prečítanosti, bolesti ani radosti, ale toho, čo si v tejto chvíli absolútne nedokážem predstaviť, pretože to v mojej realite ešte neexistuje. Jakživ to tam nebolo.
Sníval sa mi sen, ktorý priamo odkazoval na symboliku budúcnosti, takto sa zobrazuje budúcnosť v mystických kruhoch, vravel môj sen, a tam za nepoškvrneným snehobielym turínskym plátnom bol človek, ktorý sa kúpal vo vani, hm, niekto by čakal múdrosť sveta odvekú, aspoň egyptské kúpele s prorockými maľbami na stenách, ale bohapusto je to len kúpajúci sa sused v umakartovej vani. Naša budúcnosť.
Tak sa mi uľavilo. Netreba to komplikovať. Nechám to Byť. Nech si to po mňa príde, keď budem najmenej pripravená. Dovtedy sa ešte trošku počvachtám v zamrznutom bazéne.