Symbolicky je ukrižovanie cestou každej osobnosti, kde skrze zážitky a skúsenosti jednotlivých zastavení umiera ego a je možné zrodiť sa znova v čistej a nezaťaženej podobe. Umrieť sám za svoje hriechy a viny a následne uvidieť, že všetko čierne alebo biele je len ilúzia mysle, ktorá potrebuje byť neustále udržiavaná pri živote, a na základe toho si vždy nájde objekt svojho záujmu, ktorému bezmedzne verí. Ale nič z jej konceptov nie je nutné k prežitiu. K nesmrteľnému životu stačí naozaj máličko a netreba za tým nikam chodiť.
Bez lásky kríž neunesieš🤍
Nezamilovali sme sa do vzhľadu alebo osobnosti druhého, ale do pocitu, ktorý v nás prebudil.
Čo je to za pocit? Odkiaľ sa vzal?
Naše vzťahové potreby majú korene na začiatku nášho životného príbehu.
Vznikali v čase, keď sme sa učili, čo znamená blízkosť, bezpečie a láska.
Keď sme prvýkrát zažili, aké to je byť videní – alebo naopak prehliadaní.
Celý život je 1. apríl a ja sa už len smejem😱
Nech veci sú, nech sa dejú.
Čo s tým spravíš?
Byť rozprestretá v prítomnosti, kde sa nič nemusí stať, aby to bolo dosť.
Komplikované je to vtedy, keď sa stratíš v realite niekoho iného.
Keď uveríš, že niečo musíš držať, obetovať, zachraňovať, udržiavať pohromade.
Že ak to pustíš, rozpadne sa to.
Popravde nič nedržíš.
Je tam prázdno.
Takže sa nič nerozbije, keď to prestaneš zvierať.
To skutočné ostáva.
Láska, ľahkosť, humor.
Všetko ostatné vyletí von ako prievan z izby. Utrpenie je očakávanie. Ako by to malo byť inak, než je. Ako by to malo byť správne, aby som sa ja v tom cítila dobre.
To, čo je, tým si.
A to nikdy nikam neodišlo.
Tak sa len nechaj byť.
Nič ti nechýba.
Nič nepotrebuješ doplniť.
Si presne tam, kde máš byť.
A presne taká, aká máš byť.
ZÁZRAK👀 ako tri ovečkovské grácie na prechádzke v parku, každá vo svojom oridžo prevedení🍄🟫🐚🌷
*mňa tie ovce tak pobavili, úplne sa vidím v ich rokoch na lavičke so zmrzlinkou pod rozkvitnutou magnóliou🫠
Žiť bez úsilia nie je koniec príbehu. Ale je to koniec drámy.
Pretože koleso sansáry sa roztáča vždy len potrebami neukojenej mysle. Keď niečo robíš, máš pocit, že žiješ. Ale je to presne naopak. Už pre TO nič nerobím a deje sa najviac🐛
Štiavnica mi poskytla priestor spočinúť v precite. Sediac hodiny na terasách mestských domov, z ničoho nič precitnúť až sa slzy vyderú na povrch, a nemať žiadnu potrebu ani otázky. Možno je to tým Sládkovičom, možno striebrozlatom opradenou históriou, ale jedno je isté. Genius loci ťa vtiahne aj s topánkami a ukáže ti pýchu i pád kedysi významného mesta, čo paralelne súvisí s pobytom v ľudskom tele. Raz hore, raz dole, ale stále z nadhľadu a pokorne k danému okamihu. Lebo on tu je, ty tu si, ale vzápätí už nie.
Život je dobroprajný, keď ho nedržíš pod krkom a len tak si s ním pinkáš loptičku o stenu.
👣ťap ťap ťap ťap, ideme ďalej, kam nás to v krajine zázrakov zavedie… Nebojsa😉
*pesnička od kapely Brusnice s názvom Nedeľa
*Štiavnica z nadhľadu/moja životná perspektíva