Kategória: S KOŽOU NA TRH

Publikované

PRAVDA JE ODOVZDANIE

Kedysi som verila, že žiť s druhými je hlavne o ich predstavách a túžbach, teraz viem, že mám žiť tak, akoby tu nik iný nebol.

Kedysi som verila, že ma musí mať každý rád a že na to, aby som obstála ako ľudská bytosť potrebujem úctu druhých.
Teraz viem, že to tak nie je.

Kedysi som verila, že mi šťastie môžu dať len druhí, teraz viem, že s druhými môžem byť šťastná, ale nemôžem sa spoliehať na to, že budú zdrojom môjho šťastia.

Kedysi som verila, že v čase núdze by som sa mala obracať na priateľov, teraz viem, že pomoc môže prísť tajomným spôsobom a z nečakaných miest.

Kedysi som verila, že musím viac cvičiť, dlhšie meditovať, byť úprimnejšia, prispôsobivejšia, teraz viem, že život nemusí byť tak vysiľujúci.

Kedysi som verila, že na Pravdu nie som pripravená, teraz viem, že Pravda som ja sama.

Kedysi som jednoducho verila množstvu nepravdivých vecí.
Teraz som pochopila, že slobode, ktorou som, nič nestojí v ceste.

Publikované

AŽ ŽIŤ

Až žijem. Svojím nenapodobiteľným rytmom. Na vlnách, ktoré ma vynesú až k nebesiam a potom zmetú rovno do podsvetia. Niekedy zabudnem, že si tie vlny vyberám podvedome sama, ale to nevadí, kým si viem rovnako vychutnať pýchu i pád.

Až žiť je umenie, ktorého majstrom sa chcem stať.

So všetkým neočakávaným, čo prichádza. Lebo takto to je. Nevedieť, čo bude zajtra, ale vybrať si, ako sa pritom budem cítiť.

Odovzdať sa životu so sebou. Byť si tou najlepšou parťáčkou. A nepodviesť sa za každú blbosť prezlečenú za výhru v lote. A to je všetko. Skutočne.

Žime. To nám všetkým prajem.

Publikované

MOJE MELÓNOVÉ NOCI

Nemusím vystrkovať nohu spod paplóna, pretože žiadny paplón neexistuje. Všetky som ich rituálne spálila, aby mi tu nezavadzali. Na čo aj? Keď je tak šialene teplo. Vo mne. Nie je nič, čo by ma rozptyľovalo. Nie je nikto, kto by ma (na)rúšal.

A predsa sa niečo deje. Mení. Pretvára. Viem, že všetci sú mojím odrazom. Aj muži. Aký postoj k nim zaujímam, takí sa mi ukazujú. Ako ich vidím, takých si priťahujem do života. A len ja to môžem zmeniť. Svoj postoj, svoj prístup. Nedá sa to urobiť v opačnom garde. Najprv musím zmeniť správanie k sebe. Je to neutíchajúca práca, každodenná. Prestať posudzovať, hodnotiť a neustále otáčať prst na seba. To ty to tak máš. To ty tak vidíš. To ty. Je to celé o Tebe.

Na jednej strane je to obrovská úľava vidieť v ostatných tú božskú iskru, na druhej je veľmi jednoduché skĺznuť do starých koľají posudzovania a hmlistého vnímania druhých. Viac to už nechcem, som omnoho spokojnejšia a vyrovnanejšia, životuvďačná, keď vidím čistým, nezakaleným zrakom. Len tak som a to sa mi páči. Keď vidím tú pravosť v Tebe.

Avšak o čom to skutočne je? Teším sa, že to čaro nachádzam v prvom rade v sebe. Nejde to inak, len cez seba sa spojiť s Tebou viem. Keď nevidím jasne seba, v celej svojej veľkej nádhere, tak som naštvaná a potom obviňujem Teba, že nevidím seba, a teda ani Teba, a je to začarovaný kruh plný bolesti. Nájdem sa v sebe, a potom Ťa môžem vidieť v plnom kvete.

Lenže. To nie je trvalý stav. Každé bezpaplónové ráno sa musím odhaľovať znova, a preto to nie je len taký ledabolý džob. Ale práca na celý život. Neustále kráčanie. Stojí však za to. Vždy bude. Nie je nič krajšie, ako sa/Ťa vidieť očami Lásky.

Vybehnem do teplej pehavej noci a prechádzam sa. Moja meditácia sú nekonečné prechádzky. Horom i dolom. Len tak kráčam a so mnou celý svet. Spolu si cupitáme v nočnom objatí a vieme, že je čas.
Konečne vyrásť do nevinného dieťaťa.  

Publikované

VYČKAJ ČASU

Teraz čakám. Niekedy sa oplatí vyčkať, avšak nie túžobne ako na spasenie či nedočkavo ako na príchod trolejbusu 201, ale čakať v zmysle netlačiť, poddať sa, ale nie utopiť, vydržať, ale nie obetovať (sa), melancholicky, ale nie s pátosom, trpezlivo, avšak nie naschvál, aha! ja čakám, a ty to vôbec nevieš oceniť!

Povzniesť sa nad ťažobu vlastného tela, nad sužujúci pocit, ktorý občas čakanie sprevádza, kedy to už bude? Kedy to už bude nemá s čakaním nič spoločné. V čakaní je ukryté prázdno, ktoré si mimovoľne trhá vlasy, občas z dlhej chvíle zajačí, a má chuť ujsť.

Hej, prázdno uniká samo pred sebou. Kým sa o to snaží, lebo ešte nevie oceniť stav bodu nula, kedy všetko zlé už skončilo a to dobré ešte nezačalo, prichádza o možnosť uvoľniť sa, nechať to žiť, furt sa v tom musí hrabať, niečo ešte doupraviť, povyberať posledné smietky zapichnuté v zadku, slintajúc vykukovať von oknom a zároveň prešľapovať na mieste. Čo si tak zvoliť pokojnú plavbu po prúde?, prihovára sa mi.

Keď sa montujem do procesu dozrievania čakania, znova a znova sa ocitám len v tom, čo už viem, tým si zabraňujem vstúpiť do nepoznateľného. Toho, čo nevychádza z mojej minulosti, skúsenosti, prečítanosti, bolesti ani radosti, ale toho, čo si v tejto chvíli absolútne nedokážem predstaviť, pretože to v mojej realite ešte neexistuje. Jakživ to tam nebolo.

Sníval sa mi sen, ktorý priamo odkazoval na symboliku budúcnosti, takto sa zobrazuje budúcnosť v mystických kruhoch, vravel môj sen, a tam za nepoškvrneným snehobielym turínskym plátnom bol človek, ktorý sa kúpal vo vani, hm, niekto by čakal múdrosť sveta odvekú, aspoň egyptské kúpele s prorockými maľbami na stenách, ale bohapusto je to len kúpajúci sa sused v umakartovej vani. Naša budúcnosť.

Tak sa mi uľavilo. Netreba to komplikovať. Nechám to Byť. Nech si to po mňa príde, keď budem najmenej pripravená. Dovtedy sa ešte trošku počvachtám v zamrznutom bazéne.

#cakanie #na #godota #waiting #for #tonight