Kategória: S KOŽOU NA TRH

Mal byť prvým mužom jej života.
Tým, ktorý ju uistí, že je pre neho všetkým.
No nebol. A ona to po zvyšok života cíti ako odmietnutie, ktoré sa z času na čas ozve v každom vzťahu, v každej neistote, v zimomriavkach pri neodoslanej správe.

Prejavy komplexu neprítomného otca sú:
• absencia pocitu vlastnej hodnoty
• idealizácia mužov
• závislosť na prejavoch záujmu

Pred rokmi som si konečne povedala: „Prestaň toľko premýšľať, prestaň si vytvárať príbehy a vezmi si späť svoju energiu!“

Vtedy som pochopila, že som uviazla v starom vzorci z nenaplneného vzťahu s otcom.
Snažila som sa pochopiť správanie tých, ktorí pre mňa nevedeli byť prítomní.
Pravdou je, že takých ľudí nikdy nepochopíš, lebo to nedovolia.
A čím viac sa o to snažíš, tým viac sa topíš.

Analyzujeme, aby sme získali kontrolu.
Aby sme pochopili odmietnutie, aby sme mu dali význam a dôvod.
Lenže tým ho držíme pri živote.
A seba zasekávame v minulosti.

Miesto „charizmy“ a „prečo Ferko stále nič“ by sme si mali viac všímať psychickú zrelosť a emočnú inteligenciu.
Nie pretože je to teraz v móde, ale ako základ dôstojných vzťahov. Začať však musíme od seba.

Neoslabuj sa zbytočne analyzovaním niekoho, komu za zmenu nestojíš.
Aby vzťah fungoval, city musia byť vzájomné a pripravenosť obojstranná. Nedá sa utiahnuť celý Titanic vlastnou váhou.

Uvidieť, že druhý nie je v takom bode života, aby dokázal dať do vzťahu všetko, je boľavé, ale ak túto realitu neprijmeš, dávaš druhej osobe obrovskú moc nad svojím životom.

Nemusíš odísť pri prvom náznaku emocionálnej nedostupnosti.
Chcem, aby si prehovorila.
Aby si bola odvážna, dovolila si byť zraniteľná a mala tie nepríjemné, no potrebné rozhovory o tom, čo potrebuješ, kde stojíš ty a kde stojí on.

Otvorený rozhovor ukáže pravú tvár vzťahu a buď sa rozpadne, alebo spojazdní.
V každom prípade ťa oslobodí.
Šetrí prebdené noci, úzkosti z domýšľania a nikam nevedúce interpretácie 🔮keby bolo keby🎈

Aj ja som pár takýchto rozhovorov absolvovala. I keď sme neostali žiť šťastne až do smrti, odovzdali sme si vzácne uvedomenie, že úprimnosť je forma lásky.
Môžeme sa navzájom posunúť aj nezištne.
Stačí len prehovoriť.
Hovorme pravdu o tom, ako chceme žiť.
A pamätajme – už sme veľkí.
Zvládneme aj odmietnutie.

Bežne máme tendenciu emóciám sa vyhýbať. Rovnako ako studenej sprche (po ktorej sa však cítime znovuzrodení). Sú nám nepríjemné, nepraktické a vraj „nepatričné“. Tak nejako sme boli celý život vedení k tomu, že silné emócie sú problém. Niečo, čo treba vyriešiť, potlačiť, transformovať alebo ideálne sa ich úplne zbaviť.

Naši rodičia či starí rodičia sa s emóciami veľmi nepárali. Nehovorilo sa o nich, neprejavovali sa. Považovali sa za znak slabosti či nižšej inteligencie. A tak ich radšej dusili pred svetom aj pred sebou samými.

My sme už o čosi ďalej. Učíme sa emócie cítiť. Priznať ich, pomenovať, lokalizovať v tele. Spájať ich s fyzickými príznakmi, priznať si, že nás niečo bolí a nebáť sa to povedať nahlas.

Ale tým to nekončí.

Ďalší krok je prestať sa s emóciami stotožňovať. Neznamená to ignorovať ich. Znamená to uvedomiť si, že nie všetko, čo cítiš, patrí skutočne tebe.

Niektoré emócie sú tak silné, že už na prvý dotyk cítiš, že nie sú tvoje. A často ani nie sú. Nesieš si ich ako batožinu z generácií pred tebou. Si možno prvý, kto tú vlnu nepohodlia a bolesti nepohltí, ale vedome ňou prejde. Necháš ju prejsť telom. Uvoľniť sa. Rozplynúť.

A práve v tom spočíva sloboda.

Keď prestaneš bojovať, keď sa staneš pozorovateľom namiesto hlavného herca, začne sa niečo meniť. Emócie ostanú, veď je s nimi sranda, ale prežívanie sa upokojí. Prestane byť ovládané starými vzorcami. Nervový systém si začne vydychovať.

A zrazu cítiš, že všetko je presne také, aké má byť.

Myslenie už netlačí dopredu. Tvoje neoblomné JA, ktoré vždy všetko riešilo, komentovalo, kontrolovalo, sa akoby trochu stiahne. Zrazu tu nie si ty vs. zložitý svet. Zostane len priestor. A v ňom sa dejú veci. Bez potreby ich meniť, opravovať, hodnotiť.

Nie že by myseľ úplne zmizla, občas ti stále podsunie nejaký nostalgický filter alebo rodinný komentár. Ale už to nie si ty. Už sa s tým nepotrebuješ stotožniť.

A to je nový rozmer života.
Nie ezoterický ani príliš komplikovaný.
Skôr jednoduchý, tichý, ale o to pravdivejší.

Veci sa dejú.
Ty ich vnímaš.
Ale zrazu – inak.
A pritom si tie emócie vychutnávaš bez stotožňovania sa s nimi🥰

Ľudské emócie sú jedinečné.
A občas celkom smiešne.
Preto sa im netreba vyhýbať a robiť z nich strašiaka.
Vrchol šťastia je plač a vrchol smútku je smiech.
Raz si na jednej a potom na druhej strane.
Kým tomu veríš a stotožňuješ sa s tým, bude ťa to trápiť a ovládať.
Prečo teraz plačem, keď som sa predvčerom ešte smiala?
Môžeš žiť s emóciami aj bez nich, ale vždy v priamom spojení s tým, čo je.
Keď prestaneš túžiť mať to pod kontrolou, bude sa všetko diať len skrze teba a ty už nebudeš na ničom lipnúť, nič prehnane rozoberať a nasilu prepájať, len to akceptuješ tak, ako to je, a odovzdáš sa priebehu aj toho dobrého, aj toho menej.

Keď sa mi vrátili zdravotné ťažkosti, môj život sa dial popri tejto bolesti. Nevedela som, kedy to skončí, musela som tým celým len prejsť. Už tento proces poznám. Dovolila som si žiť ďalej aj v nepohodlí. Nešalela som z toho. Nehľadala okamžitú úľavu. Nepýtala sa prečo zase ja? Spomalila som. Precítila tú bolesť, ktorá mi zostrila vnímanie. Akoby som sa každý deň prechádzala po žeravých uhlíkoch. Na začiatku to pálilo veľmi, viacerými odchodenými krokmi sa to zoslabovalo. Nerobila som nič, len bola sama so sebou a venovala si dostatok času len vo svojej prítomnosti. Uvoľnila som sa v obmedzení. Bez vízie toho, ako to skutočne dopadne.

Telo ti v bolesti hovorí pravdu. Nie kvôli tomu, že si niečo nepochopila, ale preto, že si to ešte nenechala sebou prejsť. Nepustíš to silou. Pustí sa to samo, keď sa naplní ten cyklus. Keď si dovolíš to necenzurovať. Nezasahovať. Neutekať pred tým. Niekedy to vyzerá, že to trvá strašne dlho. Ale nie je to tým, že je to ťažké. Je to preto, že v každom kroku do toho šprtáš, vysvetľuješ, skúmaš, chceš to urýchliť, pochopiť, obísť. To je odpor. A ten to celé len predlžuje.

Jedného dňa som sa zobudila na dovolenke. Šmahom prútika všetko odišlo. Plánovala som to? Nie. Len sa to stalo. Bola som ako rybka vo vode. Môj nervový systém zakrochkal blahom. Opäť sa kyvadlo vychýlilo na tú lepšiu stranu. Ostane to tak už navždy? Pochybujem. Ale to ma viac neohrozuje. Premenlivosť života je mojou súčasťou. Nebojím sa jej.

Čo bude nasledovať ďalej? Vôbec netuším a ani ma to už nezaujíma. Najlepšie mi je tu a teraz. Takto si to chcem pamätať. Seba v odraze vĺn. Lebo nič nemám vo svojich rukách.

Milujem inakosť. Rozmanitosť. Bláznivosť. Originalitu. Rôznorodosť. Čudnosť v zdravom svojskom prevedení. Inakosť zbližuje, otvára nepoznané, rozširuje obzory. Inakujme sa:)

Možno si od detstva cítil/a, že tam alebo sem úplne nepatríš.
Možno si si zvykol/a prispôsobovať sa, skrývať časti seba, zmestiť sa do obdĺžnikového tvaru, ktorý ti nepatril.

Byť iný/á vo vnímaní, cítení, správaní, v identite či hodnotách, nie je vo svete oceňujúcom normy a priemer úplne jednoduché.
Avšak inakosť nie je porucha.
Nie je zlyhaním, ktoré treba opraviť.
Ani bremenom, ktoré treba znášať potichu.
Potrebujeme ju ako kráľ svoju soľ, aby sme sa priblížili tomu božskému v nás. A konečne si uverili.

Inakosť je výnimočnosť.
A tá vytŕča, dráždi a šteklí.
Prináša pohľad zvonka. Otázky, ktoré si iní nekladú. Cesty, po ktorých iní nechodia.
Nesie hĺbku, presah, súcit a lásku.
A niekedy aj samotu, ktorú je ťažké uniesť, ak nie je pochopená.

Nemusíme sa podobať ako vajce vajcu. Nie si tu preto, aby si bol/a rovnaká/ý.
Si tu, aby si bol/a Ty. Se vším všudy.
Nie verzia, ktorá je prijateľná pre iných.
Ale pravdivá verzia seba, ktorá je celistvá aj s tým, čo vybočuje.

Ako terapeutka viem, že inakosť lieči.

Učí nás trpezlivosti, pokore, tolerancii.
Je odrazom aj výzvou.
Je tichým hlasom, ktorý hovorí: „Aj ty máš miesto. Aj ty si hodná/ý byť tu.“

Tvoj spôsob cítenia, myslenia, bytia, má nenahraditeľnú vôňu a chuť. Je to mňam:)
Nie všetkým však zachutí. Nie každý Ti porozumie. A to je v poriadku.
Nie je tvojou úlohou presvedčiť všetkých pešiakov v hre, že fakt za to stojíš.
Tvojou úlohou je naučiť sa stáť pri sebe. Láskavo, pevne, slobodne.

Nehnevaj sa za inakosť na celý svet, netrestaj seba ani ich za to, že si iná, svojím vlastným spôsobom výnimočná a aj v opačnom póle neznesiteľná a zo seba nervózna. Patrí to k Tebe. Maj súcit so sebou aj s druhými. Za žiarou totiž lietajú aj vinné mušky.

Inakosť nie je niečo, za čo sa máš hanbiť.
Je to niečo, čo sa máš naučiť niesť.
Nie ako ťarchu za trest. Ale ako svoj osobitý tvar.
Možno práve ty to máš uniesť hrdo a bezpodmienečne. Raz budeš za svoj iný život vďačná/ý.

#iny #ina #ine #svoj #svoja #svoje