Kategória: S KOŽOU NA TRH

Nestávame sa terapeutmi preto, aby sme opravovali, zachraňovali či súdili. Stávame sa terapeutmi, aby sme smútili spolu s druhými. Nie preto, že máme všetky odpovede, ale preto, že si vážime vzťah k tvojej bolesti.

Ešte skôr, než sme poznali slovo prenos,
vedeli sme, čo znamená
niesť bolesť iného človeka
ako by bola naša vlastná.

Sedeli sme vo svojich izbách, kde sa bolesť hltala celá —
kde hnev nebol vítaný,
kde smútok bol na obtiaž
a nežnosť neexistovala.

Neštudovali sme len držanie priestoru.
Potrebovali sme ho.
Aby sme v chaose našli aspoň záblesk poriadku.
Aby sme vlastný smútok premenili
na niečo, čo môže druhého uzdraviť.

Nestali sme sa terapeutmi, aby sme pred bolesťou utiekli —
ale aby sme ju mohli stráviť.
Aby sme pochopili, kde sa ukrýva,
a ako jemne volá po tom,
aby bola uvidená.

V terapii smútok konečne dostane svoje miesto.
Tvoj. Ich. Náš.
Zviazané mašličkou do jedného príbehu.

Keď držíme priestor pre žiaľ iných,
učíme sa oplakávať aj ten náš.
Nie v hanbe a tichosti,
ale v spoločnej krehkosti,
kde slová nie vždy stačia, no prítomnosť áno.

Možno sme sa stali terapeutmi,
aby sme smútili.
A práve v tom objavujeme
tiché premieňanie smútku
na LÁSKU.

#smutok #strata #truchlenie #sucit #empatia #podpora #prijatie #laskavost #dusevnezdravie #psychologia #terapia #laska

Príbeh mojej drahej klientky🦋

Mám 46 rokov a práve sa vedľa mňa zobúdza naše 6 mesačné zubaté slniečko. Cesta k nášmu Zázraku však nebola ľahká… Pred 7 rokmi som stretla úžasného muža, v ktorom som videla silný potenciál na spoločnú cestu životom a rovnako úžasného starostlivého tatina🦸 Pred 3 rokmi sme však v 18 t.t. o naše vysnívané bábätko, dievčatko, prišli… svet sa nám zrútil, ale iskrička nádeje stále tlela… Pomocou mojej skvelej terapeutky Alicky som sa začala dávať pomaly dokopy. Deväť mesiacov na to sme počali ďalší život, srdiečko mu však bilo len 9 týždňov… zas sa svet zatiahol do čierna… Nevedela som čo ďalej, či sa svojho sna vzdať… začala som pracovať na sebe intenzívnejšie, potrebovala som zvládnuť lekciu sebalásky a úcty k sebe samej, v nachádzaní šťastia bez potreby pričinenia druhých, lekciu vďačnosti a tešenia sa z maličkostí… a našla som si aj novú záľubu, hormonálnu jogu s Adelkou🙂 Cvičili sme poctivo a výsledky sa rýchlo dostavili… po 4 mesiacoch boli opäť 2 čiarky na tehotenskom teste… Doktori nechápali, v mojom veku, ale my všetky vieme😉

V auguste 2023 však opäť všetky naše nádeje vyhasli… a svet zostal úplne čierny, nebudem klamať, už sa mi nechcelo žiť… bolo to veľmi veľmi ťažké a tmavé obdobie… Vďaka mojej terapeutke Alicke som sa však z neho opäť časom dostala.

Rozhodli sme sa s manželom, že sa s túžbou po bábätku nadobro rozlúčime, kúpili sme si letenky do Vietnamu a chceli si užívať už len život vo dvojici… skutočne sme si začali dávať pozor, aby som náhodou neotehotnela… Čo vám poviem, chvíľku po kúpe leteniek sa stalo niečo neuveriteľné… v jedno sobotné ráno som opäť našla 2 čiarky na paličke… nechápali sme, veď sme si dávali pozor… tehotenstvo prebehlo úplne v poriadku a narodilo sa nám zdravé 4,3kg dievčatko, naša Láska🧚🏻‍♀️ Dýchala by som za ňu… Mám 46 rokov a mohla by som byť jej babka:-) ale osud a božský plán to chceli takto a ja zo srdca za náš Zázrak každý deň ďakujem🙏

#dieta #zazrak #terapia

Vo svete posadnutom majstrovstvom a dokonalosťou je tichou rebéliou prijať umenie byť tak akurát. Nie je to o tom vzdať sa alebo uspokojiť sa s priemernosťou, ale skôr o hľadaní rovnováhy v živote, ktorý nevyžaduje dokonalosť vo všetkom. Byť všedný znamená prijať nedokonalosť ako prirodzený stav bytia, umožniť si objavovať, užívať a existovať bez drvivého tlaku neustále vynikať.

Byť večne plávajúcou loďkou znamená, že nemusíte obetovať šírku záujmov pre hĺbku v jednej oblasti. Môžete sa venovať rôznym zručnostiam, učiť sa nové koníčky a skúmať rôznorodé záujmy bez očakávania, že v nich musíte excelovať.

Som taký objaviteľ. Nie som najtalentovanejší, najúspešnejší ani najpozoruhodnejší človek na tomto svete. Existujem v tichom strednom pásme, kde očakávania nie sú ani príliš vysoké, ani príliš nízke. Moje úspechy sú skromné a moje chyby, hoci nie výnimočné, sú mnohé. Napriek tomu je v tomto mieste určitý komfort, pokoj v uvedomení si, že na to, aby som mala hodnotu, nemusím mať nadprirodzené schopnosti. Môžem nájsť spokojnosť v jednoduchých rutinách každodenného života, v malých víťazstvách a prehrách, ktoré ma nedefinujú, ale formujú. Žiť jednoducho oslobodzuje od tlaku na dokonalosť. Aj každodennosť má svoju dôstojnosť.

Vo svete, ktorý oslavuje extrémy, je tichá sila v prijatí stredu. Byť obyčajný neznamená byť neviditeľný alebo nezúčastnený, znamená to byť súčasťou celku, prežívať život bez potreby uznania. Nemusím žiť pre ocenenia ani sa naháňať za najvyššími vrcholmi, aby som sa cítila naplnená. Vnímam radosť v obyčajnosti, v tom, že do sveta prispievam svojím vlastným spôsobom. Život bez fanfár nie je zlyhaním; vo svojej podstate je o autentickom prežívaní bez potreby vynikať alebo neustále sa snažiť o viac. A možno práve v prijatí tejto pravdy som našla svoju vlastnú verziu úspechu.

Práca zostáva stále rovnaká… milovať sa navzájom a zmierniť utrpenie čo najviac.

Väčšinou si myslíme, že plačeme, pretože sme smutní. Aj to je pravda. Plač je však prepojený s naším nervovým systémom. Predstavuje prirodzený impulz nášho tela k sebaregulácii.

To je dôvod, prečo sa nám, keď sa cítime nahnevaní alebo preťažení, nahrnú slzy do očí. Naše telo potrebuje uvoľnenie. Ide o biologickú reakciu.

Slzy obsahujú oxytocín a endorfíny. Plač aktivuje parasympatický nervový systém, čím privádza telo späť do rovnováhy – homeostázy. Pomáha nám vyrovnať sa a upokojuje naše telo. Plač je krokom tela z režimu boja alebo úteku.

Preto sa po plači cítime uvoľnene a pokojne. Aktivácia parasympatického nervového systému má upokojujúci účinok a hladina stresového hormónu kortizolu sa znižuje.

Zadržiavanie sĺz nás môže udržiavať vo vychýlenom emočnom stave. DOVOĽME SI PLAKAŤ. Ak potrebujeme osobný priestor a súkromie, doprajme si ho.

Mnohí ľudia sa za plač ospravedlňujú, hanbia sa. Slzy sú prirodzeným spôsobom, akým naše telo hľadá rovnováhu – pomocnú ruku.

Rozlišujeme medzi akútnym plačom, ktorý signalizuje potreby v prítomnosti, „tu a teraz“, a spomienkovým plačom, ktorý sa viac viaže na nevybitú energiu nahromadenú v tele z minulosti. Niekedy sa oba druhy plaču kombinujú. Ak si dovolíme voľne plynúci plač, nemusí sa v nás potom hromadiť.

Zaujímavosťou je, že keďže plač súvisí s emóciami a tie sú prepojené s časťou nášho vzťahového mozgu (tzv. limbickým systémom), je liečivé, keď nám niekto naslúcha a prijíma tento prejav bez nevyžiadaných rád. Vidím to pri terapiách aj v osobnom živote… Sú to silné a ľudské chvíle, ktoré, ak im dovolíme prebehnúť, prehlbujú blízkosť.

A čo vy? Dovoľujete si plakať? Ako sa cítite, keď plačete alebo keď by ste mali plakať pred ostatnými ľuďmi? Ako sa cítite po plači? Ako reagujete, keď niekto vo vašom okolí plače?

#terapia #emocie #plac