Dnes sa ma pani predavačka v obchode opýtala, či študujem. Jedine už návody od vysávačov. V jej otázke však vyvstal pre mňa odkaz plný vďačnosti. Dožiť sa akéhokoľvek veku je dar a dožiť sa ho vo viditeľnej radosti je odmenou. Preto zdvíham čašu nesmrteľného ducha plnú vtipných právd o živote, ktoré mi každý večer pred spaním šepkajú, že neexistuje dôvod nebyť. Tu a teraz. Každú sekundu v plnej sviežosti (nie tej podľa merítok krásy). Pár strieborných vlasov leto nerobí a dokým sa bude moje telo natriasať smiechom i slzami, dovtedy ho budem oslavovať🥳
Je to živý priestor, v ktorom sa miešajú rôzne pocity. Radosť aj smútok, istota aj strach, blízkosť aj pochybnosti. A práve táto pestrosť k nej prirodzene patrí. Keď si dovolíme priznať celú jej šírku a hovoriť o nej bez idealizácie, opadne z nás tlak, že milovať znamená cítiť sa stále dobre.
Ako spoločnosť sme si postupne vytvorili obraz lásky, ktorý sa stal súčasťou nášho kolektívneho nastavenia. Odovzdávame si ho z generácie na generáciu, často bez toho, aby sme ho spochybnili. Zabúdame však, že skutočný zážitok lásky je vždy osobný, jedinečný a pre každého iný.
Kult neuhasínajúceho pozitívneho myslenia nás vedie k predstave, že by sme mali byť neustále láskaví, vyrovnaní a „v poriadku“. No ak sa v nás objaví strach, napríklad zo samoty, netreba brať okamžite nohy na plecia, ale prijať tento pocit ako pozvánku pozrieť sa do seba a uvedomiť si, čoho sa tak strašne bojím.
Láska má nekonečne veľa podôb. Mení sa, dozrieva, prehlbuje, stabilizuje. Neexistuje jeden správny spôsob, ako ju žiť. Je tu skôr výzva obrátiť pozornosť k sebe a skúmať, čo je pravdivé práve pre mňa. Nie podľa cudzích predstáv, ale podľa vlastného vnútorného prežívania.
Ako prežívaš lásku práve teraz ty?💞 Ja skôr ako jemný prúd vinúci sa životom bez vyskakovania a okázalosti. Moja láska je viac tichá ako hlasná. O to viac je cítená a skutočne vnímaná než nútená sa pretriasať vo svetle reflektorov.
Keď zasahujeme do príbehu druhého podľa toho, ako si my myslíme, že je to správne, je to stále len ovplyvňovanie a manipulácia. Pomáhame podľa svojich predstáv, aby sme získali kontrolu nad nepríjemnými pocitmi s tým spojenými. Každá zlomová situácia však môže byť zároveň príležitosťou uvidieť, kde si dlhodobo ubližujem a čo sa vo mne potrebuje premeniť. Nič nás neprichádza potrestať, ale ukázať.
Ak to má prísť, človeku to dôjde samo. Niečo sa v ňom pohne, vynoria sa otázky, začne prirodzene hľadať odpovede. A keď v ňom vznikne úprimná túžba porozumieť alebo sa uzdraviť, automaticky sa vydá tým smerom. Nie preto, že ho niekto tlačí, ale preto, že sa v ňom zobudil vlastný impulz.
Keď chcem pomáhať, je to zväčša len moja potreba. Pomôcť môžem najviac tak, že žijem svoj vlastný vnútorný pokoj, slobodu a lásku. Keď som v takomto nastavení, ten druhý to cíti a automaticky v ňom vzniká záujem. Začne sa pýtať, zaujímať, inšpirovať. V mojej prítomnosti sa bude cítiť lepšie, jeho organizmus sa sám začne nalievať do zdravšieho stavu, ktorý ho priťahuje.
Ak teda chceme niekomu skutočne pomôcť, najprv pomôžme sebe. Buďme v prítomnosti daného človeka v stave lásky, v uvoľnení a spokojnosti. Vtedy sa v ňom prirodzene prebudí zvedavosť a sám si pomoc vypýta, pretože ho nepresvedčíme slovami, ale vlastným životom. Ako si to urobila? Čáry-máry fuck🤷♀️😁
A ak mám pocit, že musím pomáhať nasilu, mala by som sa úprimne opýtať: Som ja spokojná? Uvoľnená? Žijem život, v ktorom mi je dobre? Cítim sa slobodná? Sama sebou? Ak nie, potom ma každá takáto myšlienka len pozýva navrátiť sa k sebe. Uvedomiť si, že na svojom javisku stále vidím len seba, svoje vlastné potreby a svoje vlastné zranenia.
A tak napokon vyvstane jednoduchá otázka: Kto vlastne tú pomoc potrebuje?
„Nemôžem nikoho milovať, kým sa úplne nevyliečim.“ „Ešte nie som kompletný/á, lebo toto, hento, tamto.“ „Neviem si predstaviť, že by ma niekto v tejto podobe chcel.“
Uzdravovanie nie je cieľová stanica a až keď ju dosiahnem, potom môže prísť láska. Vo sfére osobnosti nie je nič definitívne, preto je čakanie na Godota len ilúziou. Nikde nemám zaručené, že až keď budem dokonalý/á, tak potom sa to stane. Čo ak sa k tej dokonalosti nikdy nedopracujem, lebo to nie je možné?
Liečenie sa deje v láske. Deje sa cez lásku. Uzdravujeme sa, keď si dovolíme byť v prítomnosti ľudí, pri ktorých je bezpečné byť zraniteľní, ktorí zostávajú, aj keď sa ešte len učíme veriť.
Práve oni nám pripomínajú, že lásku si nezaslúžime až potom, keď budeme v poriadku, ale aj teraz, uprostred procesu. A to môže byť pre nás úplne nový, oslobodzujúci a radostný zážitok.
Môžeme sa trochu aj poradovať, nie len furt makať a všetko si podmieňovať☺️
Láska má rôzne podoby. Skúsme ju dnes uvidieť okolo nás.
