Emócie sú orientačný systém, ktorý nám hovorí, čo sa v nás a okolo nás práve deje. Nedajú sa vypnúť, to je dobré vedieť, a až náš postoj k nim privádza psychiku k vyčerpaniu, zahlteniu a úzkosti. Preto nie je nutné každú emóciu riešiť, hodnotiť alebo podľa nej konať. Ak sa to nepodarí, nič sa nedeje, všetko je skúsenosť a tá má v našom živote svoje miesto. Emócie prídu a zase odídu. To sa nedá prehliadnuť. Nedefinujú nás, akým sme človekom, to by bolo príliš úzkoprsé.
Napríklad v týchto tepláčikoch vytiahnutých až k rebrám sa cítim ako v bavlnke, ale to sa môže rýchlo zmeniť, pretože v lese číha blato. Nebudem ich však zatvárať v skrini len preto, že sú biele a vidno na nich každé moje zakopnutie. Ich význam a hodnota pre mňa ležia úplne v niečom inom. Pohodlnosť má prednosť. Cítiť sa doma vo svojich emóciách, aj keď sú náročné, je dobrá cesta. Nerobiť z nich strašiaka ani sa zbytočne neupínať k ich posolstvám. Kľudne sa jeden deň zašpiniť a zajtra ich vytiahnuť z práčky ako nové;) Neškatuľkovať a neporovnávať sa, každý prežitok vymodeluje presne to, čo potrebuješ. Takže kľudík🫠
Život aj bez slov presne vie, čo má robiť. Stačí v nemom úžase sledovať, ako sa dej života odvíja sám, ako dopredu o tom nič neviem a každý raz to môže byť úplne iné, nové, svieže, nezafarbené starými programami o tom, ako by to malo prebiehať. Za ničím nebežíš, nikam sa netlačíš, nič si nevynucuješ. A vôbec to nie je nuda ani žiadna strata. Bez dokonalého príbehu je to zrazu jednoduchšie. Proste si navždy povolíš gombíček na gatiach.
Dnes sa ma pani predavačka v obchode opýtala, či študujem. Jedine už návody od vysávačov. V jej otázke však vyvstal pre mňa odkaz plný vďačnosti. Dožiť sa akéhokoľvek veku je dar a dožiť sa ho vo viditeľnej radosti je odmenou. Preto zdvíham čašu nesmrteľného ducha plnú vtipných právd o živote, ktoré mi každý večer pred spaním šepkajú, že neexistuje dôvod nebyť. Tu a teraz. Každú sekundu v plnej sviežosti (nie tej podľa merítok krásy). Pár strieborných vlasov leto nerobí a dokým sa bude moje telo natriasať smiechom i slzami, dovtedy ho budem oslavovať🥳
Blízkosť vzniká vo chvíľach, keď sa prestaneme prehnane chrániť, vysvetľovať, dokazovať. Keď si dovolíme vlastnú prítomnosť a zároveň zostávame otvorení druhému. Blízkosť je stretnutie dvoch svetov bez snahy jeden zmeniť. Je to priestor, kde môžeme voľne dýchať, čokoľvek cítiť a byť videní priamo. Na začiatok je to pekný nástrel, ale na plnohodnotný vzťah nestačí.
Na to, aby sme sa dokázali dorozumieť v cudzom jazyku, potrebujeme približne 50 až 100 slov. Milovať je samo osebe sloveso – a teda oveľa viac než len stav, je to činnosť. Zahŕňa nespočetné množstvo ďalších slovies, ako napríklad: starať sa, všímať si, zaujímať sa, reagovať.
Aby sme dokázali plynule hovoriť jazykom intimity, podľa párovej psychoterapeutky Esther Perel potrebujeme sedem základných slovies:
Pýtať sa/si Pýtanie znamená vedieť čo chcem. Vysloviť potrebu bez hanby, bez ospravedlňovania sa za svoju existenciu. Pre mnohých z nás je to najťažšie sloveso, pretože sme sa naučili, že pýtať sa je príliš, alebo že naše potreby nikoho nezaujímajú, takže si radšej nič nepýtame a potom umierame od smädu. Pýtanie je akt sebaúcty.
Brať/Vziať si Brať neznamená kradnúť. Brať znamená dovoliť si potešenie, pozornosť, dotyk, prítomnosť. Znamená to veriť, že máme právo cítiť sa dobre. Keď si vezmeme, čo nám patrí, prestávame sa umenšovať a miznúť vo vzťahoch.
Prijímať Prijímať je najzraniteľnejšie zo všetkých slovies. Znamená to nechať sa vidieť takí, akí sme, bez masiek a nutnosti niečo vkuse obhajovať. Prijímať znamená uznať, že nás má niekto rád bez toho, aby sme si to museli zaslúžiť.
Dávať Dávanie je krásne, keď pramení z plnosti. Ale môže sa stať aj únikom – spôsobom, ako sa vyhnúť konfliktu, odmietnutiu, blízkosti. Zdravé dávanie nevyčerpáva a vie povedať aj nahlas: teraz nie.
Zdieľať Zdieľanie vyrastá z pocitu bezpečia a hojnosti. Je to spoločný priestor, kde sa nesúťaží. Ak sme vyrastali v nedostatku – lásky, pozornosti, istoty – zdieľanie môže bolieť. A predsa je to most medzi dvoma svetmi.
Odmietnuť Bez „nie“ neexistuje skutočné „áno“. Odmietnuť znamená chrániť svoje hranice. Mnohí sme sa naučili, že „nie“ má kruté následky. A tak sa teraz učíme znova, že odmietnutie nie je odmietnutím druhého, ale danie prednosti sebe.
Hrať sa Hra je miestom slobody. Tam, kde sa môžeme uvoľniť, skúšať, smiať sa, byť nedokonalí. V hre sa rozpúšťa kontrola a rodí sa kreativita. Hra nás vracia do prítomnosti – tam, kde intimita prirodzene žije.
Tieto slovesá nás nik nenaučil, ale dnes si už môžeme vybrať, že ich skultivujeme vo svojich vzťahoch. A zakaždým, keď sa nám podarí dotknúť toho ťažšieho z nich, vzdávame sa starých ochranných stratégií prežitia, ktoré nám bežne bránia v plynulom cítení a milovaní. Nielen vo vzťahu k druhým, ale i k sebe. To je skutočná intimita.
*ilustračná foto na zahriatie a šantenie s delfínmi🐬
