Terapeutické poradenstvo.
Husté ticho je také plné, že sa v ňom všetko sladko rozpúšťa.
Aj myseľ.
Nik ju nezastavuje.
Nik ju nevolá.
Nič nemusí.
Má plné právo byť tu.
Len viac nevyskakuje.
Už nepotrebuje pútať pozornosť.
Sama sa ňou stala.
Splynula s okamihom a vôbec neprotestovala.
Nezostalo nič. Len božské ticho. A čistý stôl.
Keď si uvedomím seba bez nálepiek (a tých teda vždy bolo!) podsúvanie “právd” zvonku ma prestane po kúskoch rozhadzovať ako rozbitý porcelán. Zrazu nemusím vedieť, kde je sever určený niekým iným. Už nepotrebujem žiť podľa príbehov druhých ľudí.
Pred 10 rokmi sa na mňa vždy nalepilo to, čo žil ten pasažier vedľa mňa. Akoby ma vcuclo do životného štýlu druhého, ktorý bol mnohokrát veľmi dominantný a plný presvedčení o tom, ako by to teda celé malo vyzerať správne. Paradoxom je, že tento človek býva omnoho viac stratený a pridŕža sa nadobudnutých presvedčení bez pevných základov.
Uvedomila som si, že som tým, s kým žijem. A to so mnou nesúznelo, pretože ja som skôr zbavovač ako hromadič. Nenaberám si do života koncepty, neobklopujem sa množstvom, aby som sa zaplnila, nehromadím záujmy, ľudí ani vedomosti. Nie som predpojatá. A možno preto mi ten široký úsmev vydržal dodnes:)
Je pravdou, že každý rok je lepší a lepší od toho predošlého, najmä na zmenu vnímania reality a jej pôsobenia na môj život. A tento rok je prvým rokom, do ktorého dní si neberiem nič z minulosti a som úplne prázdna a čistá ako tesne pred zrodením. Považujem to za odmenu a nevyčísliteľný dar.
Sloboda je v nevedení. A kým si ju nezvolím, len hrám starú známu hru. Pýtam sa: Som naozaj voľná? Viem zostať celá, aj keď svet predo mnou mení farby?
Pretože dá sa to. Nech je slnko alebo hmla, odmietnutie či prijatie, môžem byť v poriadku, ak viem, kto som. Ak nie, som len list vo vetre, čo hľadá, komu sa prilepí, kde nájde potvrdenie, aké aj tak dlho nevydrží.
Pokoj je možný. Je to domov bez podmienok, miesto, kde nič netreba dokazovať. Myšlienky, emócie, strach👻 sa môžu vynoriť, no nevezmú ma so sebou, lebo som viac než príbeh, viac než meno, než tvár, som samotné Bytie.
Keď na to zabudnem, chytám každú myšlienku, obraciam každý pocit, hľadám význam aj tam, kde žiadny nie je. Ale keď som pri sebe, viem, že sú to len obláčiky. Zosilnejú, keď do nich vojdeme, zdanlivo zhustnú, keď ich skúmame. No keď sa na ne pozriem priamo, bez príbehu… kde sú?
Objavia sa a zmiznú. A ja zostávam. V tom, čo je stále. V tom, čo je domovom.
Keď opadnú ego hry, ohňostroj vyhasne. Prichádza ticho. A vyrovnanie. Už netreba niečo hrať, niekam sa tlačiť, nikoho presviedčať. To vyšperkované ja, ktoré sa snažilo zapáčiť a získať istotu, si môže dať šlofíka a nič sa nestane. Život sa najpravdivejšie deje mimo tlaku a podmienok.
Je tu obyčajný deň. Ďalší v nekonečnom rade dní, ktorým v skutočnosti nič nechýba. Nie je čo dobiehať. Nič si nezameškala. Žiadny krok nie je nesprávny a žiadne rozhodnutie nie je zlé. Veľa z toho sa aj tak deje mimo tvojej kontroly, to už si dávno zistila. Tak prirodzene ako nádych a výdych, vyprázdňovanie čriev, striedanie dňa a noci. Dar života je vždy presne tam, kde práve si. Nič viac neexistuje.
Čím viac si dovoľuješ LÁSKAvosť, ktorou už si, tým menej priestoru má to, čo s ňou neladí. Nedeje sa to nasilu. Len uvedomením. Niektoré skúsenosti sa postupne prestanú objavovať, pretože už s nimi nerezonuješ. A život sa začne zjednodušovať. Pre teba. Aj pre ľudí okolo.
To, čo sa zdalo byť cieľom niekde vo fiktívnej budúcnosti, je v skutočnosti všetko, čo je tu práve teraz. To, po čom túžiš, sa už odohráva. Bytie nie je niekde inde. Za rohom. Na Marse. V Lemúrii. Je presne tým, čo sa deje – v tejto sekunde, v tomto dychu, v tomto okamihu. Tak môžeš trochu uvoľniť plecia, zjemniť pohľad a dovoliť si byť. Aj tak sa ide ďalej. A život si vždy nájde cestu.
Keď mysli o niečo ide, mizne priestor na vnímanie toho, čo práve je. Objaví sa ťah na bránku, túžba, chcenie… a s nimi aj závislosť. Táto na jediný cieľ zameraná časť potom sklamane prehovorí: „Nejde to! Tak ako by som chcel/a.“ Pretože sa snažíš použiť bytie ako nástroj, aby sa realita začala správať podľa tvojich predstáv. A keď sa to nestane, táto nenaplnená časť vyhlási, že je to blbosť, a nefunguje to. Treba sa poobzerať inde, nájsť novú metódu, iný spôsob, ako si svet prispôsobiť. Šup, šup!
Lenže nič také tu neexistuje.
Vnímanie života, vnímanie toho, čo je, zahŕňa aj tieto túžby mysle zmanipulovať realitu. Keď ich necháme nenabité, bez odporu a bez nasledovania, prirodzene a samy odpadnú. Energia, ktorú mali, sa postupne vyčerpá. To, čo sa kedysi zdalo nesmierne dôležité, stráca váhu. Emócie už nie sú také silné, význam sa rozplýva, bolesť zmizne.
Nejde o napĺňanie ideálneho sveta, ale o vnímanie všetkého, čo sa objavuje. A s tým prichádza aj rozpad iluzórneho „niekoho“, kto tvrdí, že keď bude život ideálny, budem sa aj ja cítiť ideálne. Najlepšie navždy. To je podfu(c)k.
Myseľ vždy túži po tom trblietavom. A keď sa to tak neukazuje, chce hneď ujsť a siahnuť po niečom inom. No to, čo sa vtedy pred tebou odohráva, sú len pocity a myšlienky spojené s daným rozčarovaním. Nie realita samotná. Tá nikdy nebolí ani Ťa ne(s)klame. Takže pred ňou nemusíš unikať.
Pocit JA sa prirodzene upína na vybrané okamihy, ľudí a veci. Vidí hodnotu v tom, čo možno získať, udržať a vydestilovať, nie v celku toho, čo sa práve odohráva. Neustále sa snaží niečo dosiahnuť a zakonzervovať. Bytie nič nevlastní ani nehľadá. Je tichým, neosobným potešením zo samotnej existencie. Z toho, čo je, presne tak, ako to je. A to je naozaj všetko;)