Pozoruj posledný tanec listnatých stromov vo vetre. Je plný ľahkosti, farieb a rozplývajúceho sa času. Čoskoro zhodia svoje listy a upadnú do zimného spánku, len aby sa na jar opäť prebudili.
Pominuteľnosť je neoddeliteľnou súčasťou života. Všetko plynie, nič netrvá večne. Okrem Teba. Si zámerom i zmyslom.Každý list, každý závan vetra, každý deň je len okamihom vo veľkom cykle prírody. Niet pred čím unikať ani sa za čím naháňať. Keď zaplníš svoj život sebou, nie rôznymi konceptmi, všetko povolí a preskladá sa samo. Hlava zrazu stíchne a život sa zaplní zvukom, chuťou, vôňou, krásou, dotykom toho, čo máš na dosah ruky. Nič viac nepotrebuješ.
Si naplnená vedomím, ktoré to všetko vníma a samo vytvára. Si naplnená sebou. Prítomnosťou. Láskou. A si tak šťastná. Nedá sa inak:)
Strata a bolesť nie sú prekážkou, ale zdrojom a hybnou silou života. Sme tým, kým sme, len vďaka tomu, čo sme už dokázali uniesť a čím všetkým prejsť. Každá rana, ktorú sme prijali, sa stáva miestom, kadiaľ do nás preniká svetlo poznania. Emócie sú nositeľmi informácie, ich úlohou nie je nás zastrašiť, nesú v sebe večný princíp prílivu a odlivu.
Utrpenie vzniká vtedy, keď myseľ blúdi mimo prítomnosti. Bolí nás to, čo sa práve nedeje. Snažíme sa riešiť, čo ešte nenastalo, alebo zmeniť to, čo sa udialo. Realita nebolí, len predstava, ktorú si o nej vytvárame.
Psychická podpora stojí na troch pilieroch:
láskavý prístup a uznanie emócií,
úprimný záujem a plná pozornosť,
prijatie bez súdenia a hodnotenia.
Úplne rovnako by sme mali pristupovať aj sami k sebe. Dovoliť si byť k sebe jemní, vnímaví a pravdiví. Aj vtedy, keď je to nepohodlné. Môžeš ešte dostať šancu vykúpať sa v láske, aby si mohol/la znova milovať. Seba aj druhých. Tá láska tu stále je. Nikam neodišla.
Byť pravdivý znamená hovoriť aj počuť veci, ktoré sa nám nemusia páčiť. No práve v tom spočíva ozajstná blízkosť. Keď sa slová vyslovia, prestávajú byť domnienkami, ktoré by inak viseli vo vzduchu a vytvárali neistotu, tlak či dusno. Pravda nemusí byť príjemná, ale prináša čistotu, v ktorej sa dá znova dýchať. Premieňa napätie na porozumenie. A o to nám všetkým ide.
Slobodu a plnosť nachádzame v rámci vlastného bytia. Prázdnota prichádza vtedy, keď si popletieme poradie hodnôt, a dávame prednosť len príjemnému pred dobrým.
Nie svet určuje, ako žijeme, ale náš postoj k nemu. Keď sa loďka života rozhojdá, potrebujeme vstať, presunúť sa, hľadať novú rovnováhu. Nájsť rytmus v rozšantených vlnách a sledovať to, čo je skutočne dôležité. Až schopnosť žiť s neistotou vybuduje psychickú odolnosť.
Niekde na pozadí svojho filmu pestuj v sebe pozitívny soundtrack dôvery. Ten bazálny pocit, že všetko je, ako má byť. Už teraz je to dokonalé i keď sa Ti to tak zatiaľ vôbec nezdá. Robiť to najlepšie, čo viem, vyzerá každý deň inak, ale aj v (ne)ideálnej realite môžeme fungovať ako láskavé ľudské bytosti venujúce sa tomu, čo je krásne, veľkolepé a dobré.
Keď som v odpore s tým, čo nechcem, stále si to znova a znova pritiahnem. Prijímam, že ten odpor, nepokoj, tlak, tu je. Telo mi aj skrz negatívne pocity ukazuje, že žijem a môžem byť fascinovaná prítomnosťou tak, ako je, tu a teraz.
Niekedy je realita vo svojej tvrdosti láskavá. Nešetrí nás, lebo ukazuje tie najskrytejšie rany a zlomenia. Keď sa objaví žiarlivosť, bezmocnosť či starý pocit odmietnutia, naším reflexom je rýchlo to uhasiť. Íha! Tak sa predsa nechcem cítiť! Fuj, to je ale nepríjemné! Snažíme sa hneď utešiť, obhájiť, okamžite zadupať to, čo nás dráždi v žalúdku. Ale to nie je východisko. Cesta je dovoliť tomu všetkému vygradovať. Nech to prejde celým telom, nech sa to ukáže vo svojej surovej podobe.
Strach, vina, hanba, odpor — to všetko sú len staré programy, ktoré si znovu a znovu pýtajú pozornosť. A my ich poslušne hráme, až kým nezistíme, že už nimi nie sme. Že to, čo sa kedysi zdalo ako osobná dráma, je dnes len odhalený mechanizmus mysle.
Keď sa na tú bolesť pozrieš neosobne, len ako na nepríjemný tlak, ktorý sa chce uvoľniť, začne sa rozpúšťať, miznúť. Nechce byť riešená, ale prežitá. Negatívna emócia, ktorá je v tej chvíli taká ťažká, vytvára priestor lásky, ale tá je až za tým. Zameraj sa na tú bolesť, nie na príbeh, ktorý ju vyvolal, a nechaj ju prejsť od hlavy až k pätám.
Tvoje telo je stále zvyknuté na drámu. Je to ako droga. Mozog spustí alarm: Niečo mi chýba! A ponúkne ti staré riešenie: napíš jej, choď za ním, vyvolaj konflikt, aby si cítil, že „žiješ“. Lenže to neznamená ľúbiť. Je to len nostalgia po vlastnej bolesti. Túžba po adrenalíne, ktorý kedysi udržiaval systém v pohybe. Je to predsa nuda, keď sa nič nedeje.
A tak sa učíme sedieť len tak, s prázdnymi rukami. Bez potreby okamžite sa zaplniť ďalším príbehom, ďalším človekom, ďalšou závislosťou. Prázdnota je posvätný priestor, ako keď si sám šťastný na prechádzke v slnkom zaliatom lese, lebo nič viac nie je. Vtedy sa všetko upokojí, dosadne, a to prázdno sa zaplní tebou.
Láska k sebe plodí lásku k svetu. Nie je o tom mazať sa drahými krémikmi a chodiť na pilates, učí ťa nenaskakovať na každú blbosť, čo sa snaží len upútať tvoju pozornosť, ale neprináša nič podstatnejšie. Je to vnútorná sloboda, ktorá samozrejme vyplýva zo skúseností, pretože už nežiješ toto musím, tamto sa patrí, aby ma mali radi.
Môžeš žiť najčudesnejšie na svete, ale kým tým neubližuješ sebe ani druhým, nachádzaš v tom potešenie a zmierenie, tak prečo by si sa trestal za to, ako žiješ? Prečo by si stále hľadal to, čo ti v skutočnosti nepatrí?
Vydýchni to. Zmier sa so sebou aj so životom. Opusť všetku drámu. A uvidíš, ako láska, krása, radosť a tancujúce vtáčiky, zaplnia tvoju prítomnosť😉 A v tomto bode ťa už nič viac neohrozuje. Lebo vieš, kto si a aká je tvoja cesta.
Ja sama som dôkazom, že život miluje paradox. Som spojenie protikladov, kombinácia, ktorá by podľa príručky nemala fungovať. A predsa funguje dokonale. Aj z temných, zložitých, protichodných a čudne zmiešaných ingrediencií môže vzniknúť niečo jedinečné. Niečo žiarivé. Hodné života. Občas je to veľký trapas, ale tie ja milujem. Sú korením života a ladia atmosféru z upätosti do plynulosti. Navyše magnet na trapasy vždy odhalí naškrobenú fasádu veľavážených jedincov😉
Proste sa to stane a nedá sa pred tým ujsť: diera na tričku, jedna rozpadnutá topánka, špinavé nechty, príliš osobné zdieľanie, afektovaný prejav, záchvat smiechu, prehnané dojatie, nekontrolovaná radosť💃🏼
Dobrou správou je, že trápna žena má svoje čaro. Je veselá, neškodná a krásne márna. Lenže… ona je aj hlboká. Pod tou trápnosťou sa skrýva inteligencia, intuícia a odvaha byť skutočná.
Archetypálna os je zhnitá, tak si naprav korunku: Môžeš byť príliš a zároveň úplne dosť. 🎨Trochu hlučná, ale nesmierne brilantná. 🎗️Môžeš hovoriť ako dlaždič a mať cit pre jazyk. 🎭Môžeš byť hysterická aj dôstojná. 🎪Mladá a pritom najmúdrejšia v miestnosti.
Tvoje expresívne prežívanie neuberá z tvojho intelektu. Ani z dôstojnosti tvojich argumentov. Si stokrát zaujímavejšia než predsudky, ktoré o tebe ľudia nosia v hlave. Lebo byť expresívna, živá a neuhladená, neznamená byť hlúpa. Autentickosť nie je diagnóza. Je to superpower. Ak mám učiť ľudí prijať svoju ľudskosť, musím začať tou svojou.
Takže áno. Si trápna. Ale aj odvážna, vtipná, citlivá, a hlavne skutočná. Nemusíš hrať divadlo. Sama si ním. Nie si povinná nikomu nič dokazovať. Môžeš byť presne takto odmaskovaná. A život cez TEBA aj tak nádherne znie
