Skutočná láska nie je hľadanie lieku na osamelosť. Skutočná láska je transformácia osamelosti v samotu. Pokiaľ niekoho milujete, pomáhate mu byť sám. Nesnažíte sa ho niečím zaplniť. Nechcete svojou prítomnosťou vytvárať jeho celistvosť. Pomáhate mu, aby dokázal byť sám, plný vlastného bytia, takže vás nebude potrebovať.
Skutočná láska umožňuje slobodu, a nielen umožňuje, ale naviac ju posilňuje. Čo ničí slobodu, nie je láska. Je to niečo iné. Láska a sloboda idú ruka v ruke, sú to dve krídla jedného vtáka. Akonáhle zistíte, že láska obmedzuje vašu slobodu alebo slobodu druhého, robíte niečo iné v mene lásky.
Do slávneho nemeckého mysliteľa Immanuela Kanta se zamilovala jedna žena a stále čakala a čakala, kým ju požiada o ruku. Ale Kant hovoril o množstve závažných vecí a viedol filozofické špekulácie, a neopýtal sa, či by si ho vzala.
Nakoniec mu sama povedala: „Chcela by som sa za vás vydať.” Kant bol zmätený. Povedal: „Musím o tom premýšľať. Niečo tak závažné predsa nemôžem urobiť len tak, bez premýšľania.” A tak začal premýšľať.
Jedného dňa zaklopal na dvere domu onej ženy. Rozhodol sa, že sa s ňou ožení. Usúdil, že by mal povedať áno. Keď sa opýtal jej otca, či by mohol hovoriť s jeho dcérou, otec povedal: „Ale tá sa už dávno vydala a má dve deti! Kde ste boli tak dlho? Uplynulo takmer sedemdesiat rokov.”
Stále len premýšľal a premýšľal. Existujú záznamy v jeho denníku. Našiel 354 dôvodov, prečo by sa mal oženiť, a 350 dôvodov, prečo by sa nemal. Ony štyri dôvody ho doviedli k rozhodnutiu, že se ožení. Ale už bolo neskoro.
Myseľ dokáže krásne snívať, vie dobre myslieť, výborne plánovať, ale nemá vôľu. Nemôže jednať. Pokiaľ ide o činnosť, je tak trochu zbabelec. Dokáže myslieť, ale nedokáže konať.
Život založený na neustálom premýšľaní môže byť obtiažny. Zistíte, že mu chýba podstata. Človek žije v akomsi vákuu, nie je ani na zemi, ani v nebi. Je kdesi medzi.
Vaše bytie v skutočnosti nikdy nepočúvalo hlavu. Dáva jej možnosť myslieť, ale akonáhle nastane čas rozhodovania, dospeje k rozhodnutiu vaše celistvé bytie, nie hlava.
Ak je niečo v súlade s vaším bytím, takže to cítite ako pravdu, ste pripravení to (u)robiť.
po vode, po vzduchu, po zemi, to, čo mi už neslúži. Púšťam všetku ťažobu, aj tú z vašich príbehov, ktoré sa ma pri sedeniach bytostne dotýkajú.
Púšťam všetku bolesť, ktorá nás rokmi opantávala a nedala možnosť sa nadýchnuť.
Tak teraz sa už môžeme. Raz, dva, tri!
Nastáva obdobie dovoliť si viac púšťať postoje, veci i vzťahy, ktoré nás neobohacujú a nerobia nám radosť. Nie sú potrebné radikálne rezy, ale pozvoľný prechod z jednej roviny do druhej. To, čo je neaktuálne, nás ťahá dolu, vytvára to tiaž.
Ak chcem do svojho života vpustiť niečo nové, je potrebné tomu vytvoriť priestor. To, čo už neslúži mne, môže vyvolať radosť niekde inde, stačí to len posunúť ďalej. Bez strachu z opustenia.
Tvorme to, čo nám dáva zmysel a tvorme tak, aby sme z toho mali potešenie. Meňme svoju perspektívu a videnie a pojmime to celé s väčšou ľahkosťou a hravosťou.
Hlavným ťažiskom týchto dní je prinášať do priestoru nie oddelenosť, ale náväznosť prepojení a mať nároky na kvalitu. Opúšťať fázu kompromisov a zvyšovať úroveň priestoru, spoločnosti a ľudí. Len tak sa hmota odľahčí a my budeme môcť dýchať z plných pľúc bez zaťažení.
Učíme se ako byť s tým, čo je nepríjemné. Keď poznáme mechanizmus fungovania nášho vnútorného priestoru, je pre nás jednoduchšie to prijať a rozvíjať láskavosť k sebe, a následne aj nefalšovanú láskavosť k druhým.
Toto vnútorné nastavenie veľmi podporuje vnútorné liečenie. Len to uvidieť, precítiť a uchopiť z toho pre nás správneho konca. IFS je skvelá metóda prieskumu a liečenia vnútorného priestoru mladých uviaznutých a zranených častí v nás. A stále má čím prekvapiť!
