Autor Wonder Lady Alice

Publikované

NIČ NECHÝBA PRÍTOMNEJ CHVÍLI

Ak si oceánom, buď ním, nemusíš sa hrať na rybník len preto, že niekto iný nevie plávať.

✨Život nie je úloha na vyriešenie, ale tanec na precítenie.
🌸Radosť nezačína zajtra. Rodí sa vždy len teraz.
🌿Keď dovolíš životu byť, dovolíš aj sebe žiť.
☀️Číre bytie nie je cieľ, ale stav srdca.
💜Láska začína tam, kde prestávame ignorovať samých seba.

Jediné, čo je skutočne isté, je tento okamih.
Nie neexistujúca minulosť ani budúcnosť, ktorá stále čaká za dverami. Teraz.
Prítomná chvíľa, ktorá sa ti ponúka, aby si ju ochutnal/a celým srdcom.

Raduj sa teraz. Ži tu.
Táto chvíľa je úplná, krásna a celistvá – nepotrebuje nič viac.
Ak ju odložíš na „potom“, nemusí nastať.

Život nie je od slovesa „čakať“.
Život je od slovesa „žiť“.

🌜Správna chvíľa je vždy správna práve teraz. Nech už sa ti zdá čokoľvek nedokonalé, v hlbšom rytme je všetko na svojom mieste.
Len myseľ, ktorá by chcela mať všetko pod palcom, vytvára príbehy o nerovnováhe.

Keď sa nenaplní jej želanie, začne hľadať dôvody a príčiny, ukazuje prstom, kto za to môže, trucuje. A my sa potom snažíme ohýbať realitu podľa seba, lebo sa bojíme, že prídeme o to najdôležitejšie: mať veci pod kontrolou.

Rovnako aj vo vzťahoch: keď lipneme na tom, že ľudia majú byť takí, ako si ich vysnívame, oberáme seba aj ich o slobodu. Ocitáme sa v ilúzii oberajúcej nás o pokojný spánok.

Skutočná radosť prichádza, keď dovolíš životu i ľuďom byť tým, čím sú. Naozaj, bez filtra.
A aj sebe dovoľ dýchať bez nálepiek a očakávaní.

Vtedy sa bytie stáva čírym.
A číre bytie je vždy radosť🦋

Publikované

Keď prestaneš s emóciami bojovať, začnú tebou prúdiť prirodzene🌊

Bežne máme tendenciu emóciám sa vyhýbať. Rovnako ako studenej sprche (po ktorej sa však cítime znovuzrodení). Sú nám nepríjemné, nepraktické a vraj „nepatričné“. Tak nejako sme boli celý život vedení k tomu, že silné emócie sú problém. Niečo, čo treba vyriešiť, potlačiť, transformovať alebo ideálne sa ich úplne zbaviť.

Naši rodičia či starí rodičia sa s emóciami veľmi nepárali. Nehovorilo sa o nich, neprejavovali sa. Považovali sa za znak slabosti či nižšej inteligencie. A tak ich radšej dusili pred svetom aj pred sebou samými.

My sme už o čosi ďalej. Učíme sa emócie cítiť. Priznať ich, pomenovať, lokalizovať v tele. Spájať ich s fyzickými príznakmi, priznať si, že nás niečo bolí a nebáť sa to povedať nahlas.

Ale tým to nekončí.

Ďalší krok je prestať sa s emóciami stotožňovať. Neznamená to ignorovať ich. Znamená to uvedomiť si, že nie všetko, čo cítiš, patrí skutočne tebe.

Niektoré emócie sú tak silné, že už na prvý dotyk cítiš, že nie sú tvoje. A často ani nie sú. Nesieš si ich ako batožinu z generácií pred tebou. Si možno prvý, kto tú vlnu nepohodlia a bolesti nepohltí, ale vedome ňou prejde. Necháš ju prejsť telom. Uvoľniť sa. Rozplynúť.

A práve v tom spočíva sloboda.

Keď prestaneš bojovať, keď sa staneš pozorovateľom namiesto hlavného herca, začne sa niečo meniť. Emócie ostanú, veď je s nimi sranda, ale prežívanie sa upokojí. Prestane byť ovládané starými vzorcami. Nervový systém si začne vydychovať.

A zrazu cítiš, že všetko je presne také, aké má byť.

Myslenie už netlačí dopredu. Tvoje neoblomné JA, ktoré vždy všetko riešilo, komentovalo, kontrolovalo, sa akoby trochu stiahne. Zrazu tu nie si ty vs. zložitý svet. Zostane len priestor. A v ňom sa dejú veci. Bez potreby ich meniť, opravovať, hodnotiť.

Nie že by myseľ úplne zmizla, občas ti stále podsunie nejaký nostalgický filter alebo rodinný komentár. Ale už to nie si ty. Už sa s tým nepotrebuješ stotožniť.

A to je nový rozmer života.
Nie ezoterický ani príliš komplikovaný.
Skôr jednoduchý, tichý, ale o to pravdivejší.

Veci sa dejú.
Ty ich vnímaš.
Ale zrazu – inak.
A pritom si tie emócie vychutnávaš bez stotožňovania sa s nimi🥰

Publikované

Tancuj životom, ako najľahšie sa ti dá💃

Neexistujú žiadne správne kroky.
Len rytmus, ktorému sa odvážiš odovzdať.
Neplánuj choreografiu, ale improvizuj.
Sloboda začína tam, kde prestaneš bojovať s neistotou…
a necháš hudbu viesť svoje nohy.

Na začiatku si myslíme, že musíme kráčať rovno, po bezpečných chodníkoch, krok za krokom podľa plánu.
Poznať cieľ, držať sa pravidiel, mať veci pod kontrolou.

Lenže jedného dňa sa pristihneme, že sme unavení z večného dobiehania.
A v hlave sa ozve malý, dráždivý hlas:
„A čo ak to celé nie je cesta, ale tanec?“

Tanec nepotrebuje GPS ani itinerár.
Tanec potrebuje len ochotu cítiť a nechať sa unášať rytmom, ktorý nepíše hlava, ale šepká srdce.

V tanci neexistuje nesprávny krok.
Každý pohyb je ten pravý, ak je tvoj.
A ani zlyhanie tu nemá miesto, len nová melódia, ktorú môžeš spoznať a precítiť.

Najviac sa trápi ten, kto chce život presne rozchoreografovať, hoci on je odjakživa improvizáciou.
Kto sa snaží držať opraty, hoci sa má len nechať viesť.

Sloboda prichádza, keď pochopíš, že si vždy bol/a súčasťou veľkého tanca.
A že neistota, ktorú tak veľmi odháňaš, je v skutočnosti vstupenka na parket.

Život nie je rébus na vyriešenie.
Je to melodická hudba na prežitie.

Tak dnes… tancuj s tým, čo je.
Aj keď hudba hrá inak, než si čakal/a.
Práve vtedy nájdeš konečne svoj vlastný krok.

We are listening and we’re not blind
This is your life, this is your time🫶

#tanec #so #zivotom

Publikované

LEN RAZ ZA ŽIVOT

Slasť a bolesť prichádzajú a odchádzajú. Viac s tým nespravíš.
Už len tým, že si sa narodil/a, ti bol zaručený istý podiel potešenia, nepohodlia a nevyhnutná smrť.

Byť živý v tele jednoducho znamená poznať zdravie aj chorobu.
Užívať si blízkosť znamená vystaviť svoje srdce hlbokému zdieľaniu aj nepríjemným momentom v styku s inými ľuďmi.

Skutočná blaženosť znamená zostať otvorený uprostred všetkého, čo prežívaš, i krásneho, i ťažkého.

Bez ohľadu na to, koľko komfortu zažívaš, vždy máš možnosť:
buď sa otvoríš,
alebo sa stiahneš do seba.

Keď sa otvoríš tam, kde si práve teraz,
ucítiš v sebe priestor na život a nežnosť –
aj keď práve trpíš,
aj keď ťa niekto opustil,
aj keď nevieš, čo bude ďalej.

Ak sa uzavrieš, skryješ sa a nedáš nič najavo, začneš sa zvnútra zvíjať v kŕči osamelosti. Niečo ti začne chýbať a tlačiť ťa dolu. 

Tvoje srdce pozná pravdu otvorenosti za každých okolností.
V každom okamihu porovnáva utrpenie uzavretosti, ktoré si vytváraš, s možnou blaženosťou otvorenosti, ktorá je tvojou pravou prirodzenosťou.

Hovorí ti:
„Táto chvíľa môže byť hlbšia.“
„Naša láska môže byť väčšia.“
„Život ma môže napĺňať ešte viac.“

Tvoje srdce pozná pravdu.
A trpí, keď žiješ v strnulej lži vynútenej uzavretosti.

Keď v tejto lži zotrvávaš, cítiš chronickú nespokojnosť.
Nezáleží na tom, koľko krásneho alebo bolestivého zažívaš,
nespokojnosť znamená, že sa brániš otvorenosti tejto chvíle.

Otvorenosti, ktorou v skutočnosti si.
Keď sa neotváraš svojim emóciám, ľuďom a situáciám,
popieraš svoju najhlbšiu prirodzenosť – otvorenosť.

Buď otvorenosťou tým, že sa otvoríš pocitom.
Presne taký, aký si.
Aj keď máš možno návyk sa neustále zatvárať, stále máš ešte šancu sa prirodzene roztvoriť.

Otvor sa všetkým pocitom, ktoré práve cítiš.
Otvor sa a vnímaj svoj nádych a výdych, postoj svojho tela,
priestor a pohyb okolo seba,
nálady ľudí, ktorí sú ti blízki.
Otvor sa a vnímaj.
Otvor sa ako samotné vnímanie.
Otvor sa všetkému –
a vnímaj ako život rozprestrie svoje krídla.

Otvorené srdce je čisté a priezračné, všetko v ňom vidno, preto ak je voči nemu vyslaný šíp, len ním prejde, nezastaví sa, nie je na čom.

Láskou liečim sa, vášňou priečim sa hrám sveta, čo raniť chce nás🦋