Niet čo opraviť, zmeniť ani vynechať. Ničomu sa nedalo vyhnúť. Nikým iným sa stať. Na nikoho sa hnevať. Nič ľutovať. Láska v rôznych variáciách pretkáva tento príbeh a ja už neurčujem jeho tok.
Až teraz začína skutočné dobrodružstvo✌️
Čo príde? Neviem. Čo mi život nadelí? Je to úplne jedno. Čo sa zajtra udeje? Netrápim sa tým. V tomto uvedomení nie je žiadne pnutie, stres, tlak na scenár príbehu, potreba mať to pod kontrolou.
38 spevavých liet v tomto konečnom tele, skrze ktoré ochutnávam slobodu nesmrteľnosti ukrytú v ničom. Ostáva len plné vnímanie toho, čo je, bez potreby z toho niečo vycucať a získať. Proste život v jeho najpravdivejšej podobe.
Je to neopakovateľná jazda a nemám na nej dôvod sa trápiť, keďže moja podstata sa odráža vo všetkom, lebo ja som Život sám🥳
Ďakujem🙏
Aj v dočasnom, obyčajnom živote môžeš cítiť nekonečno a slobodu, keď sa prestaneš upínať na to byť niekým konkrétnym, s maskou ktorú ti bohviekto nasadil.
Kým sa ťa to dotýka, vyvoláva to v tebe reakciu, dovtedy to v tvojom živote zostáva. Nerobíš nič nesprávne. Len je tam stále ten náboj, ktorý to celé živí a prejavuje sa. Môžeš tomu rozumieť. Môžeš vedieť, že ti to ubližuje. Môžeš sa snažiť to zastaviť, vysvetliť si, snažiť sa ovládnuť. Ale ak to v tebe ešte dýcha, bude sa to diať ďalej.
Nastane moment a samo to vyhasne. Bez fanfár a s nevyhnutným prebudením. Stalo sa to najlepšie, čo mohlo. Jednoducho sa to udeje, ale ty si nič neurobila. Hra skončí a energia sa presmeruje inde. Len mysli sa to nepáči. Vytvára dojem, že ak by to bolo podľa jej predstáv, tak sa určite budeš cítiť lepšie:)
Lenže k čomu máš výhrady, to mentálne najviac priťahuješ. Bolí to stotožnenie s ponukou mysle. Bolí ten príbeh, nie skutočnosť.
Preto funguje prestať sa zaoberať druhým a otočiť pozornosť do seba. Nepýtať sa prečo to robí, čo tým myslí, ako to s ním je. Ale čo je v tom moje? Prečo sa ma to dotýka, čo to vo mne spúšťa, s čím to rezonuje? Cesta von je opačná, najprv treba vojsť dnu.
Interpretácie situácií kľudne nechaj bokom. Myseľ ich bude vytvárať, ale realita sa deje vždy len teraz, v tomto okamihu. Minulosť už nie je. A to, čo príde, ešte neexistuje. Každý podnet môžeš stretnúť nanovo. Bez nánosu starých príbehov. Ako zvedavé dieťa objavujúce svet.
Nemusíš si nič niesť so sebou do ďalšieho dňa. To je návyk mysle, ktorá si myslí, že zaoberaním sa danou vecou ju vyrieši. Nevyrieši. Pretože myšlienky sú fikcia. Chodia bez dovolenia, ako sa im zachce, nie je v tom žiadny poriadok.
Utrpenie vzniká, keď sa zasekneš v príbehu, keď sa držíš toho, čo už nie je, alebo sa snažíš kontrolovať to, čo ešte neprišlo. Ale to, čo sa stalo, už pominulo. A to, čo bude, nevieš. Zostáva len tento moment. Čistý, otvorený, nezaseknutý.
Myšlienky tu budú stále. Ale nemusíš sa nimi zahnať do slepej uličky. Odkrytím skutočnosti takej, aká je, stráca ilúzia punc exkluzivity a seriál končí. A potom už len žiješ, jak to prichádza, a je to úplne v pohode, nech sa ukáže čokoľvek.
Je len toto. Stále nová opakujúca sa prítomnosť. A vtedy sa objaví pokoj… aj v tom, čo by kedysi pokojom nebolo.
Tajomstvo dobrovekosti nie je v tom stať sa niekým iným, nedosiahnuteľným, ale prestať zo seba robiť problém, ktorý treba zakaždým (vy)riešiť. Vnímať každý moment ako niečo nezaťažené, dokonalosť v nedokonalosti, nič a všetko zároveň. Bytie je nepoškvrnené. To my doň vkladáme príbehy a potom im veríme.
Keď reaguješ priamo z prítomnosti, bez naučených scenárov, začne sa rozpadať to, kým si si myslela, že musíš byť. Všetky nálepky, typológie, definície sa rozbijú. Raz si jemná a nežná, inokedy pevná a priama. Raz otvorená a hravá, inokedy jasne ohraničená. Presne tak, ako si situácia žiada. Nemusíš sa pohybovať len po vyznačených chodníčkoch.
Čím viac bojuješ, tým viac je proti čomu bojovať. Odpor vytvára bolesť. Až to necháš udiať sa, bez potreby to zastaviť alebo opraviť, život sa uvoľní. A nebudeš k tomu musieť použiť žiadne donucovacie prostriedky.
Len tento jeden život pulzujúci v nekonečnej slučke začiatkov a koncov, ktoré sa len tvária ako oddelené. Keď sa Ti táto (tragi)komédia odhalí, rozosmeješ sa. A ozvena tvojho oslobodzujúceho smiechu ozdravne prejde cez všetko, čo si si musela odžiť.
A potom už len hráš. Naplno. Lebo môžeš.
Že tam bude smútok? Bude. Že tam bude obava? Bude. Že tam bude celá škála pocitov a emócií, aká len v ľudskom tele dokáže existovať? Áno. Ale už to nebude zahlcujúce ako predtým. Už to prestaneš brať na život a na smrť. Zmizla potreba, aby veci boli nejaké. A vníma sa, čo sa skutočne deje, nie tlak na to, čo by bolo lepšie.
Zostáva len očarenie tým, čo je. A ako sa to všetko deje samo v neviditeľnej rovnováhe bytia.
Povolíš sa do toho, čo prichádza, i keď o tom vôbec nič nevieš. A možno si všimneš, že to tak bolo vždy. A nikdy to ani inak nemohlo byť.
Vyslobodenie nespočíva v tom dostať sa životu na koreň ani odhaliť tajný návod, ako si pritiahnuť len to príjemné, radostné a uspokojivé. A potom to udržať navždy. To je predstava mysle, ktorá verí, že šťastie sa dá vyrobiť, zabezpečiť a kontrolovať. Žiadnymi informáciami k trvalej úľave nedôjdeš. Je to naopak úplný rozpad vedenia.
Skutočná sloboda je ľahkosť bytia. Schopnosť plávať životom takým, aký práve je, bez potreby ho upravovať podľa vlastných predstáv. Je to plné vnímanie všetkého, čo sa objavuje: od momentov, ktoré myseľ označuje za najtemnejšie a najťažšie, až po tie najkrajšie a najjasnejšie.
Prvý spôsob uchopenia slobody hľadá myseľ. Hľadá ho pocit, že je tu niekto oddelený, kto musí niečo dosiahnuť, získať a udržať. Žije v ilúzii, že existuje nemenný stav, ktorý sa dá vlastniť. Druhý spôsob nie je hľadaním, ale poznaním. Keď sa tento iluzórny niekto odhalí ako myšlienka, ako príbeh, ako niečo snové a nestále.
Vtedy sa ukáže, že sloboda nie je cieľ ani odmena. Je to neustále prítomný stav samotného života. Živosti, ktorá sa deje práve teraz, bez ohľadu na to, čo sa v nej objavuje. Plavkanie si po prúde. Spontánnosť. Vášnivosť. Kúzelnosť. Toho, čo je.
*Názor mysle je dôvod k utrpeniu, nie to, čo sa naozaj deje. Myseľ hodnotí reakcie, pocity, myšlienky, ale ak to neriešim, nechytám sa na to, ani blbý pocit už nie je problémom. Akú má ten pocit šancu, keď oň nikto nemá záujem? Keď je človek chorý, oslabený, žena má pms, alebo sme nevyspatí, unavení, tak tam sa to všetko automaticky zintenzívni. Ale nič sa nedeje. Cieľom nie je žiť jednoliaty príbeh v ružovej záhrade z gumených medvedíkov🫶
