Asi som sa unavila do spokojnosti. A nenaháňam si už vlastný chvost. Pamätám si vetu zo seriálu, kde matka hovorí dcére, že plač je prejav sebaľútosti a ženy sa musia naučiť žiť so stratou a bolesťou. Majú absorbovať všetko, do posledného dychu. Tak tento návyk žiť v predpísanom utrpení som opustila.
Postupne sa mi odhalila jemnejšia stránka života. Jeho prirodzenosť a jednoduchosť v nevedení. Nevedenie, odhalené na konci hľadania, je tým, po čom sa skutočne túži. Ukazuje, že dokonalosť už existuje.
Ak je všetko, čo hľadáme, už tu, aký má zmysel to naháňať? Ako môžeš nájsť to, čo nikdy nikam neodišlo?
A tak sa všetko vo mne uvoľnilo. Ťažoba nenaplnených predstáv sa roztopila pri poslednom Titanicu. Ostal len priestor, v ktorom sa veci objavujú a miznú. Bez potreby ich hodnotiť, predvídať alebo ovládať.
Je to ako poznať tri základné akordy a i tak zahrať plnohodnotnú pieseň🎸
Nekonečný hľadač sa unavil a bez trucu opustil miestnosť. Zostalo to obyčajné, ale zato svieže a stále sa obnovujúce. Nestagnujúce. Nesnesitelná lehkost zářivého bytí, v ktorom o nič nejde ani nemôže byť inak.
Životná rola sa hrá presne tak, ako má;)
