Prijať aj v zásadných otázkach fakt, že niektoré veci sa proste nestanú. No nebude to tak. A je to v poriadku. Čo nás na tom brzdí a raní je emočné zainteresovanie. Len takto je to možné a nijako inak. To inak určite nezvládnem. Radšej sa udusím strachom a na mieste zamrznem, ako by som sa mal/a rozbehnúť iným smerom.
V odhodlaní a trpezlivosti sa rodia zmeny a spracovávajú bolesti.
Nikdy nezistím, čo je skutočne moja cesta, kým ju nezačnem žiť. Odkladanie a popieranie predlžuje len časovú slučku, ktorá sa nám sťahuje pod krkom. A život má čas. On sa nikam neponáhľa. Jemu nezáleží na tom, kedy a či to vôbec spravíme. On sa nestará o to, či to prijmeme/vyriešime/spracujeme teraz alebo až o 20 rokov. Alebo nikdy. Je mu to šumafuk. On si kľudne počká, ale koľko času máme my žiť a cítiť sa blbo?
Robiť počas života čiastkové rozhodnutia vedie k ľahšiemu spracovávaniu postupne, po dávkach, ale v konečnom dôsledku to prináša pozitívnu skúsenosť, ktorá nás poháňa nebáť sa robiť ďalšie kroky, lebo už mám tú skúsenosť a nebojím sa ďalšej. To sa pekne nabaľuje a keď sa obzrieme späť, vidíme výrazné zmeny v kvalite nášho života. Ale musíme sa o ne pričiniť.
Jedného dňa zistím, že žijem život, aký som vždy chcel/a. Taký v pohode. V zmierení sám/a so sebou. V prijatí. Odovzdaní. V súlade so všetkými ľuďmi aj okolnosťami. Nič extra, ale práve to je ono! A to, že sa v ňom niečo nenaplnilo, na tom môj dobrý pocit z neho nestojí. A ani nikdy nestál.
Majte trpezlivosť so všetkým, čo vo vašom srdci ešte nie je vyriešené. Skúste si zamilovať otázky o sebe. Dnes si hlavne musíte položiť otázku. A potom jedného dňa zistíte, a možno si to ani nebudete uvedomovať, že prežívate odpoveď.
