My všetci sme schopní uzdravovať seba i ostatných pomocou naplnenia svojho vyššieho zámeru. Zem dokážeme uzdraviť vďaka napĺňaniu kolektívneho vyššieho zámeru. Všetci potrebujeme nájsť svoj vyšší zmysel. Precítiť vo svojom vnútri jeho vibráciu a nechať ju rozplynúť sa vo všetkých bunkách nášho tela.
Potrebujeme, aby náš vyšší zmysel prúdil do našich vzťahov a do všetkých našich činov. To je podmienka trvalej a udržateľnej prosperity. Tak často sme zaneprázdnení sami sebou, svojou vlastnou bublinou existencie, že naše sebecké činy poškodzujú celok. Nedávajú nám zmysel, uzatvárajú nám prístup k výžive, či už ide o potravu alebo lásku. Odstrihujú nás od ostatných.
Všetko, čo dávame, taktiež dostávame. Dávanie bez očakávania uvoľňuje liečivé prúdy, lieči nás i celok a dáva nám zmysel. Nezištné dávanie seba zo srdca a s radosťou, z pretekajúceho pohára nášho bytia – to je sila, ktorá hýbe horami.
Otázočky:
*Prečo a ako dávate? Očakávate za to niečo naspäť?
*Ako môžete najviac poslúžiť prostredníctvom svojho vyššieho zámeru?
V nedokonalosti je ukryté prijatie. A prijatie je predsa láska. Jej dokonalosť tkvie v nepredvídateľnosti. (Ne)dokonalosť je rozmanitosť a ak ju prijmeme do svojho života, ten sa rozletí do všetkých smerov a naplní nás hojnosťou a radosťou.
Aj smútok nám pomáha spojiť sa so svojou podstatou, v bezútešnosti uvidieť to malé púpätko kvitnúce pod nánosmi strachu, bolesti a odmietnutia. Dajme si šancu znova sa rozvinúť, neudupme sa hneď v zárodku starými vzorcami správania, zabehnutými koľajami, vystúpme z nich na chvíľku von a uvidíme všetky tie možnosti, ktoré nám bránia v rozlete. Len sa uvidieť.
Aby sme sa uvideli v celej svojej veľkoleposti, musíme sa cítiť. Dotknúť, nahmatať. Kedy ste si vo víre všedných dní seba naposledy skutočne uvedomili? Kedy ste neboli od seba oddelení, lebo iné je prednejšie, a povedali si: tak toto som fakt ja, takto sa teraz cítim, ach, áno, viem, ešte stále ma to mrzí, ale hádam to všetko zvládnem, jéj, pozri, toto sú moje lícne kosti a mäkká priehlbinka pod nimi, moja jazva na brušku, čo všetko som si s ňou prežil/a a aha, môj (ne)dokonalo vykrivený prst, ktorý mi našťastie vtedy neodmrzol.
Dotýkajte sa a maznajte, kúpte si voňavý olej a milujte sa so svojím telom, so sebou. Hlaďte sa, zízajte a ochkajte nad svojou krásou, aj nad tými mäkkými faldíkmi, joj, ako fajne sa vlnia v rytme salsy, mačkajte sa a obdivujte. Hrajte na svoj hudobný nástroj zvaný telo. Pocity z Vás budú len tak tryskať, pretože ich oslobodíte. Aj si poplačete, aj sa pousmejete, ale uľaví sa Vám. Nesmierne. Koľko lásky sa zmestí do jedného lakťa? Zistíte.
Najprv sa musíme zamilovať do seba, potom nás bude milovať celý svet!
Život je náročný, dokiaľ ho taký vnímame. To je väčšinou vtedy, keď sa nám zbúrajú všetky ilúzie a vzdušné zámky, ktoré sme si počas neho vytvorili. A o tom to celé je. Búrať všetko, čo mi už neslúži, nebáť sa toho, odplakať to, vyhnevať sa, aj sa stokrát v tom zacykliť, ale nakoniec si vyhrnúť rukávy a začať stavať to nové a funkčné. Nevidieť v tom tú “náročnosť”, ale chuť robiť si život lepším a krajším.
Život vo svojej podstate nie je o dosahovaní cieľov, zapĺňaní prázdnoty domami, dovolenkami, mužmi a ženami, aj keď to k nemu na prvý pohľad patrí a je ťažké sa tejto predstavy úplne vzdať. Stačí však na nej len prestať lipnúť. Pripustiť, že to môže byť aj inak. A ono sa to vyvinie. Samo.
Život je o každodennosti, o sekundách, ktoré zažívame tu a teraz. O pominuteľných chvíľkach, keď sa neupíname na to, čo bolo alebo čo bude. Lebo len premýšľanie o minulosti a plánovanie budúcnosti, ktorá sa nevyvíja podľa našich predstáv, je náročné. Len naše sny a ilúzie sú náročné.Len naše chcenie je zaťažujúce. Nejako sme si to vydupkali a ono to, kurňa, nefunguje.
Keď prestaneme úzkostlivo visieť na tom, ako by to malo byť, domýšľať si, nasilu sa niekam pchať, chcieť len toto a tamto už nie, vtedy sa to zjednoduší, lebo prestaneme hodnotiť, rozdeľovať svoj život na to dobré a na to čo už podľa nás dobré nie je. Je to len náš filter. Vyberám si cukrovinky čierny princ, tak prečo sa mi do toho kixuje niečo iné?
To je život, veselá počítačová hra, niekde začínaš a niekde končíš, ale keď sa naveky zasekneš v prvom leveli, lebo je tam pekná grafika a síce Ťa už trikrát zastrelili, ale tu chceš ostať, tak sa nikdy nedostaneš vyššie a nezistíš, čo si pre Teba tvorcovia pripravili v ďalšom kole.
Vždy sa Ti totiž po ceste otvoria poklady, o ktorých teraz nemáš ani tušenie. Aj keď to momentálne bolí a krvácajú Ti už ruky, ako sa toho nechceš za svet pustiť, otoč to, aj len na chvíľu, a uvidíš. Hraj sa, skúšaj, objavuj a nevzdávaj sa. Je to len hra a ty si na rade v tomto ťahu.
Prítomnosť nie je náročná, len zotrvávanie jednou nohou v minulosti a druhou v budúcnosti je vyčerpávajúce. Tak sa uvoľni a zvoľni. O nič v skutočnosti nejde.
🌹Aké ťažké je mať sa skutočne rád?
🌹Ako záleží na tom, že ste si tento mesiac ušetrili o čosi viac?
🌹Akú cenu majú ľudia, ktorým ste venovali dni, hodiny či roky?
🌹Ako dôležitá je Vaša práca či poslanie, keď nedokážete pomôcť sami sebe?
🌹Čo Vás vytrhne z letargických dní na internete a čítania múdrostí druhých?
🌹Nakoľko budú relevantné všetky rady, tipy, hodnotenia tých, ktorí nenosia Vaše topánky?
🌹A čo Vám prinesie zamýšľanie sa nad životmi iných a škatuľkovanie?
🌹Aký život budete žiť potom?
Keď ochoriete na dlhšiu dobu, tak len jedna z týchto otázok získa na skutočnej hodnote. Prvá. Ostatné zmiznú z Vášho zorného poľa, pretože ten zvyšok Vás prestane zaujímať. Úplne. Život sa scvrkne do jedného bodu. Pre zdravie urobíte všetko. Vtedy si uvedomíte, nakoľko ste vyrovnaní so smrťou, čo Vám spôsobuje psychickú bolesť, že máte strach z dlhodobých následkov. Trpíte.
Neskôr sa objaví potlačená chuť žiť a radovať sa. Zo seba. So sebou. Pri dverách. Na lôžku. V kúpeľni. Radovať sa. Tešiť. Ľúbiť každý nový plnohodnotný nádych a spev škovránka, slávika, ej, to je len vtedy dobrá muzika. Zvyšok sa sám odošle do prdele. Na ničom inom nezáleží. Na nikom inom nezáleží. Nič nemá zmysel. Nič nemá význam.
A vtedy sa to stane. Prebudí sa fénix a všetko minulé zhorí na popol. To, čo Vám predtým vadilo, už nebude. To, čo Vám nevadilo, začne. Všetko, čo nebude mať hodnotu takú silnú ako je hodnota Vášho života pre Vás, nebude už mať v ňom svoje miesto. Všetok slabý odvar zmizne a Vám neostane nič iné, len sa smiať. Popadať sa za brucho a smiať sa z toho, ako ste naivne verili a mysleli si, že to či ono tvorí Váš život, jeho podstatu. Že je niečo väčšie, lepšie, silnejšie ako život sám. Že je niečo viac ako totálne splynutie so životom.
Len skúsenosť môže spôsobiť, že človek spozná úplnú ničotu toho všetkého.
Akonáhle pochopíte, čo je život, precitne vo Vašom bytí krása. Všetko božsky zažiari. Každý kameň je kázanie. Každé ticho je piesňou. Človek má pocit, že je v neustálom požehnaní.
Sedím obkročmo na svojom býkovi a pozorujem oblaky na nebi. Idem ďalej a ďalej, nenechám sa nikým zastaviť. Rieky pokojne tečú a kvety sú červené. Vždy to tak bolo.
