Prechádzam sa mestom, tráva sa tlačí pomedzi dlaždice, ale každá má svoj koreň pod zemou. Takže možno je v poriadku, že aj ja som bola veľmi dlho pod zemou. Najhrubší strom bol predsa kedysi najtenší.
Čo silné v prírode nezačínalo slabé? Ak som doteraz bola slabá, neznamená to, že nikdy nebudem silná.
Niekedy sú totiž najsilnejšie srdcia tie, ktoré boli nespočetnekrát opravené, a najjasnejší duch ten, ktorý sa naučil žiariť skrze svoje jazvy. Ako v tej Ezopovej bájke, keď korytnačka predbehla zajaca… A nie, nešlo o rýchlosť:)
V novembri sa pomaličky všetko navôkol stíši. Svet si líha do svojej teplej zimnej postele. Posteľ je čistá a tichá, ale pod jej prikrývkou je ukrytého mnoho života. November zahalí krajinu pokojom, akoby sama zem vydýchla a ukladala sa na odpočinok. Stromy stoja vo svojej nahote ako aj my opäť po roku, listy odkladajú svoju farebnosť a polia zívajú otvoreným náručím, posypané prvými náznakmi mrazu.
Pod touto vyrovnanou duchnou sa príroda pripravuje na spánok, vytvára mäkkú posteľ pre život, ktorý hľadá útočisko pred chladnou zimou—prístrešie, kde môžu kvety nerušene spať, korene sa usadiť a tvory sa zahrabať hlboko do tepla pod zemou.
Táto naoko chladná posteľ ukrýva tajomstvá pod svojím povrchom. Hoci svet nad ňou môže vyzerať nehybne a prázdno, život ticho prebýva vnútri, zbiera silu na jarný rozkvet. November nás učí kráse odpočinku, pripravuje nás na tichý prechod a povzbudzuje dôveru v to, že v tomto pokojnom ústraní sa príroda jednoducho obnovuje a trpezlivo čaká na návrat svetla a tepla.
Vyčkajme spolu s ňou a Oddychujme.