Najprv krik, strach, zúfalstvo, potom upokojenie, prepustenie, úľava.
Veď to už poznáš.
takže…
Nepokúšaj sa to znova uchopiť. Ani udržať.
Nesnaž sa to z každej strany pochopiť, využiť, rozobrať ani zaradiť. Nerozvetvuj to myšlienkami, ktoré potom tvoria fiktívny príbeh a ty sa trápiš. Nechaj to byť také, aké to je. V skutočnosti je len toto, čo sa ukazuje, a všetky pocity, domnienky, analýzy za tým, to len zahmlievajú a odpútavajú ťa od pravdy.
Nechaj to žiť.
A vtedy sa môže objaviť prirodzený úžas nad samotným bytím,
ktoré je tu neustále prítomné.
V každom pohľade, v dotyku svetla,
v smiechu aj v slzách,
v začiatkoch aj koncoch,
v tichu aj rozmanitých zvukoch.
V rozkvitnutej lúke aj v tlejúcej vetve v potoku,
v chladnom dychu rannej hmly
aj v slnku miznúcom za obzorom.
V pádoch aj na vrcholoch,
v radosti aj v bolesti,
v prijatí aj jasnom nie.
Bez potreby zmyslu, cieľa či dôvodu.
Len čistý údiv nad slobodným tajomstvom života,
ktorý sa neustále rodí a zaniká,
otvára sa a zatvára,
presne tak, ako má.
V dokonalom a LÁSKAvom poriadku.
*čarovná Kvetnica na prechádzku a splynutie so životom stvorená💐
