Všetko sa už pomaly roztopilo. Slniečko svieti. Ja sa usmievam. Dobre mi je. Ale to je jedno. Pretože to nie je pocit, ale stav. Žijem to, čo sa deje. A nič ďalšie nevymýšľam. Neplánujem. Neuhýbam. Nekalkulujem. Nevravím, že je to ľahké, hlava ide svoje. Som v nej stále, lebo to je údel ľudského bytia, ale už sa s ňou nepretláčam ani jej nežeriem všetko, čo mi predhodí. Čím viac som v tom, čo je, tým menej mám chuť víriť vzduch a čeriť hladinu. Proste sa mi nechce zamotávať a potom zase odmotávať a takto furt dokola. Veľa sa toho rozplynulo. V podstate už nemám nič. Zrejme to je tá sloboda. Ale nečakajte fanfáry:) Aj pásový opar cezo mňa prešiel bez povšimnutia. Bol a už nie je. A tak je to so všetkým. Je to tu a o chvíľu už je to fuč. Kolobeh života🤍
Kabát mám ešte zo strednej školy. Opäť som si k nemu našla cestu. Má už svoje za sebou. Dve dekády čakal v skrini. A ajhľa, usmialo sa naňho šťastie a teraz sa so mnou vozí po výletoch😊
