…lenže človek by mal žiť, aby niečo pekné i zažil, nie?
Na to sa nedá upínať. Kým žijeme, cieľ neexistuje, musíme len žiť. Lepšie či horšie. Normálne. Proste žiješ, to pekné potom prichádza samo. Ale keď sa sústredíš na to, že to má byť pekné a už by to tak malo predsa byť, tak sa to rozbíja. Ja nemám vo svojej predstave, ako by som mala žiť a čo by som mala dosahovať, ako sa cítiť, len dobre sa mať. A vzhľadom k tomu sa tie dobré veci dejú prirodzene, ale nesnažím sa ich zachytiť a dať do škatuľky. Nezasekávam sa na ničom. Ani na dobrom, ani na zlom. To aj tak posudzuje len hlava podľa toho, čo jej je a nie je príjemné. A jasné, že by chcela byť len v tom príjemnom. Ale len jej vadia veci, nikomu inému.
Včera som zmoknutá a hladná sedela na zastávke autobusu a dnes som v tom istom čase zažila krásny západ slnka. Raz tak, raz onak. Mať vytýčený presný cieľ je cesta do pekel:) Mne to nefunguje. Treba byť realista a vidieť veci, ako sú. Realita je láskavá a pravdivá, čistá a netajnostkárska. Na nič sa nehrá a nevodí ťa za nos. Otvára ťa Jednoduchožitiu. Je taká krásna ako ty sama. Ja neviem, kam inam by ste sa všetci chceli radšej napratať. Nic tady není😁
Zostane iba ruža, ktorú chytíš, a do ruže ti bude vietor viať🌹
