NEBER SI TO OSOBNE


Ako okrídlený kôň lietaš si v mojej hlave, ktorá je nateraz tvojím domovom. Zásadne tam neupratuješ. Vyhľadávaš chaos. Nepotrebuješ k tomu žiadne passy ani povolenia. Len tak sa vkradneš ako zlodej, a pritom nevynaložíš žiadnu námahu. Akoby bolo stále otvorené.

Usadíš sa na svoj obľúbený trón, piedestál samovládcu, a začínaš so mnou svoju hru. Ťažko poznať vopred jej pravidlá, pretože sa benevolentne odohráva v hmlistom opare emócií. Mám pocit, že je vždy iná. Ale nie. Je to stále tá istá hra, ktorou živíš svoje bunky. Má nekonečne variabilný potenciál ako Uroboros požierajúci svoj vlastný chvost. Nikdy nie je koniec.

Chceš ma presvedčiť o tom, že som na vine. Zároveň ma chlácholíš tým, že to nie je moja chyba. Chceš ma dostať do úzkych. Chceš, aby som s Tebou strávila noc alebo rovno dva týždne. Omieľaš svoju pravdu stále dokola až jej začnem veriť. Útočíš, kriesiš hnev, prinášaš pocit neistoty, živíš predstavu nedostatočnosti, zabraňuješ, ovládaš, manipuluješ, a to len preto, aby si prežila.

🐍Tak poď, myšlienka moja, je čas upratať.

Vzlietnime spolu do raja, ktorý bude naším vykúpením. Nie ten raj, o ktorom si všetci myslia, že je rajom. Ale do takého, ktorý nemá definície, žiadny bod dosiahnutia, pravú ani ľavú stranu, štyri rohy či plot obrastený ťahavým brečtanom. Ten raj, ktorý je stále so mnou a v podstate neexistuje. Nikam za ním netreba chodiť.

👼Nech som sama tým Rajom. 

Nie si môj nepriateľ, ale ani vládca. Sme jedno. Som myseľ. Jedno veľké Vedomie. Môže byť také prvoplánové?

Chcem sa rozplynúť. Byť tvorená Ničotou. Nie sa zväčšovať, ale zmršťovať, ako dávnym leskom nafúknutý balón pohodený v prachom zabudnutom kúte izby. Sfúknem Ťa, nech sa už nemusíš rodiť stále znova. Do zaseknutého sveta. Si tu na to, aby sa na Teba zabudlo.

🐍Všetko je to úplne naopak. Nie zachovávať a pamätať si, ale púšťať. Balóniky. Nedôležitosť je dôležitá. A neber si to osobne. Nič nie je o Tebe. Prečo sa Ťa to tak dotýka? Sloboda je ukrytá v zbavení sa osobných cieľov. Len tak splynieš so všetkým. A bude Ťa to tešiť. Navždy.

Being prior knowing.

NAJVÄČŠÍM OBJAVOM JE POKOJ

V tichom vnútri svojho príbytku. Tak skromného. Olizujem si rany prítomnosti, ktorých preliata krv ovplyvní moju minulosť. Sladkasto. Budúcnosť už neriešim. Piatok sa zlieva do piatka a jediné, čo dokážem vnímať, je sen. Ponorená do osobitého snenia, magickej diskogule obnažujúcej pravdu, zmiznú hranice vymyslenej skutočnosti.

A či je pravda striptérka?

Rodičia menom predurčili môj osud. Moje oči blčia jagavým plameňom, keď sa snažia posvietiť si do tmavého výklenku Tvojej duše. Aj kúsky prachu rada zbieram rukami. Dotýkam sa tak priamo pôvodcu deja a nezatracujem ani špinu. Usádza sa tam, kde ju nik neruší.

Čuší ako voš pod chrastou.

Oddávam sa pomalosti. Bruškami prstov vyhladzujem cestičky vryté do mojich dlaní a putujem čiarou života až do nekonečna. Či sme sa zbláznili alebo len hľadáme zapatrošený návod na svoju obsluhu, čas pohládzajúci tento okamih býva nekonečnejší ako sám život.

Zaseknutá v tejto časovej slučke sa viac nebojím. Dýcham. Opatrne.

VLASTNOU CESTOU AJ V ROZŤAHANÝCH CEPLÁKOCH

👭Rozhovor dvoch žien. Ona a Ja. Blízkosť nepoznaných. Smútok a radosť. Bolesť a pochopenie. Obe na jednej lodi, a pritom každá kapitánka tej svojej. Poďakovanie za nasmerovanie, ktoré neponúka instantné jednoznačné riešenia, ale možnosť premeny s vytúženými trvalými následkami.👭

Ona: Milá, ďakujem za tvoje slová, čas a pozornosť, ktorú si mi venovala pri nahrávaní odpovedí na moje otázky, keďže sa teraz necítim na plnohodnotnú konverzáciu s druhým človekom. Priznám sa, že som mala najskôr obavy z možného neuchopiteľného ezoterična, no tvoje slová dávali zmysel a už viem, prečo som ťa oslovila. Vypočula som si tvoju nahrávku počas prechádzky prírodou a viac ako návod, považujem toto za akúsi mapu. Mnohé triafa do čierneho, mnohé musím spracovať, prijať za svoje alebo s uvedomením odmietnuť. Uvidíme. Mám pred sebou niekoľko dní venovaných sebe, takže bude na to konečne priestor.

Ja: Ďakujem za Tvoju dôveru a chuť sa na veci pozrieť a zmeniť ich časom vo svoj prospech, ktorý vždy prinesie osoh a úľavu nielen Tebe, ale aj ostatným, pretože čo vzniká z pravdy a autentickosti pozitívne ovplyvňuje celok. Ono, skôr ako čarovanie znamená mať mystické schopnosti vtedy, keď dokážeš zaobchádzať sama so sebou. A o tom je celý život, v tom je tá mágia aj spiritualita. Žiadne bububu švihanie čarovným prútikom. Poznať svoju pravú podstatu a vedieť s ňou dennodenne žiť tak, aby ma to nezabilo.

Nebude to (vždy) také ľahké, drahá, ale už len poznanie, že ak kráčam svojou cestou podľa toho, ako to ja chcem a viem, aj keď som to nikdy nepoznala a nikto predo mnou takto nešiel, kompasom je, že sa cítim lepšie, ukotvenejšie a spokojnejšie sama vo vlastnom bytí. A niekedy musíme niečo opustiť, stratiť, zanechať, aby sa to mohlo udiať. Keď sa však obzrieš časom späť, zistíš, že tá obeta predtým bola omnoho väčšia ako tá, ktorú si si myslela, že nezvládneš urobiť práve teraz.

Pomáha otázka: Čo by si urobila, ak by si sa mala skutočne rada? Prípadne, ako by v tejto situácii zareagovala láska?

PREJAV ÚCTY K ŽIVOTU: CHOĎ A UROB TO

Až keď naplno kráčam svojou cestou, dokážem si uctiť život v celej jeho kráse. A krása, to nie sú len ružové jednorožce kúpajúce sa v cukrovej vate.

To, čo robím, je prejavom lásky k realite. Takto jej vzdávam hold. Obliekam si šat jej dokonalosti a viem, že nemôže byť iná. Je to len jeden z milióna možných prejavov, ktoré má veľkolepý Vesmír vo svojej ponuke. Je to môj spôsob uchopenia šípu lásky a tvoj môže byť úplne iný.

Rozhodnutím je začať to robiť a vytrvať v tom navždy. Znova a znova zapaľovať ten sebarealizujúci plameň. Nie je to vždy ľahké, to vôbec, ale ostávať v tom, čo je mŕtve, je len odďaľovanie šťastia.

Vďačnosť životu prejavíme jedine tak, že ho budeme žiť v súlade s naším potenciálom, ktorý krok po kroku, deň za dňom, začneme s radosťou napĺňať.