Kategória: SEN JE SKUTOČNOSŤ

Vychutnaj si sviatkové periny,
keď čas plynie akoby ticho hral klavír.
Snívaj vo dne, snívaj bdelý,
nech chvíle sú ľahké a svet je celý.

Kontaktuj pohľadom, nie displejom,
nech oči rozprávajú o tom, kto sme.
Hojdaj sa v sieti, tej zo snov,
a hľadaj denné hviezdy za oknom.

Nechaj svoj telefón doma,
alebo hlboko schovaný v taške.
Napíš list plný lásky,
slová sú mosty, hrejivé a čisté.

Buď tu, prítomný, v rytme dychu,
drž za ruku, cíť tú jemnú silu.
Chyť za srdce, to je dar,
čo netreba zachytiť do kamier a čiar.

Minulosť už neexistuje,
spomienky sú len tieň.
Budúcnosť je snom neistým,
čo prísť má, príde, neboj sa len.

Hojdaj sa v prítomnosti,
nech ťa čas jemne kolíše.
Každý nádych je dar vzácny,
prítomnosť ti vždy odpíše.

Usmej sa bez selfie, len tak, pre svet,
pozeraj sa navôkol, lebo čas sa zastavil pre Teba🎄

Smúťme a radujme sa zároveň. Žime naplno v prítomnosti. Dnes. Tam, kde sme, a s tými, ktorí sú okolo nás. Dôležitý nie je výkon a budúcnosť, ale spolubytie a prítomnosť. Vyriešenie našich problémov nie je potrebné na to, aby sme žili naplno. Potrebná je len prítomnosť, pretože ŽIJEME DNES❤️

Najdôležitejšie veci sa najťažšie vyslovujú. Sú to veci, ktoré skrývaš, pretože slová zmenšujú ich význam—slová zmenšujú tie veci, ktoré sa v tvojej hlave zdali nekonečné, na nič viac než ich skutočnú veľkosť, keď ich konečne vypovieš. Spľasnú ako bublina.

No, je tam toho ukrytého viac, však?

Najdôležitejšie veci ležia príliš blízko miesta, kde máš pochované svoje tajomné srdce, ako orientačné body k pokladu, ktorý by tvoji nepriatelia radi ukradli. A možno odhalíš veci, ktoré ťa stoja úsilie, len aby sa na teba ľudia pozreli tým čudným výrazom: ČO??, vôbec nechápajúc, čo si povedal, alebo prečo si to považoval za také dôležité, že si takmer plakal, keď si to hovoril.

Myslím, že toto je to najhoršie. Keď tajomstvo zostáva uzamknuté nie preto, že by ho nebolo komu povedať, ale preto, že chýba niekto, kto by mu porozumel.

V tento vzácny pavučinkou opradený čas otvárame svoje srdcia pravde o smrti. Využime tento výnimočný okamih na rozjímanie a spojenie s tými, ktorí nás opustili, a na zamyslenie sa nad svojou vlastnou nesmrteľnou, večnou podstatou.

Skús prežiť tieto chvíle vo svojej prítomnosti s vášňou a svojím tajným cieľom, ktorý Ťa vedie vlastným smerom, a zároveň zostaň otvorený skúmaniu veľkých tajomstiev smrti a znovuzrodenia.

Najsilnejšie na spojenie s pokorným pocitom nekonečnosti a že všetko je v úplnom poriadku sú ranné hmlisté prechádzky, keď vidno ešte mesiac a slnko sa len prebúdza. V tomto krátkom momente si uvedomujem, aká je príroda nadčasová a mocná, lebo vie, že všetko je v dokonalom poriadku. Cítim spojenie s niečím väčším, čo presahuje môj každodenný život, a nachádzam v tom pokoj. Tento pocit, ktorý prichádza v rannom šere, ma uisťuje, že život a vesmír fungujú v harmónii a že som súčasťou tohto krásneho, večného cyklu.

Na shledanou, beze slov, bez loučení pryč je stesk, pryč smutek někdejší, – umřít – na tom nic nového není, ani žít však není novější.

Nič, čo Ti je súdené, pred Tebou nikdy neutečie. Nezmizne, nestratí sa, nemusíš to naháňať ani o to prosiť. Miluj autenticky a bez potreby vlastniť alebo niekomu patriť. Nechaj cez seba prechádzať hodnotné spojenia bez pripútanosti. Prepájaj sa so srdciami ľudí, miest a vecí, ktoré zapália niečo hlboké v Tvojej duši, aby pocítila uspokojenie. Možno keď to bude takto, nie len naoko, tie veci tu pre Teba zostanú. Nikdy nestratíš to, čo Ti patrí, nikdy neprídeš o to, čo by malo byť.

Možno Vesmír preferuje to, aby sa určité duše našli. A možno to nie je jednostranná záležitosť a pošle Ti ľudí, aby ich potom vzal preč, len aby Ťa naučil veci, ktoré krása nedokáže. Možno Vesmír bojuje o srdcia, o premárnené príležitosti, o zlé načasovanie. A možno len tak mimochodom vie, že práve tieto chvíle Ti ukážu vlastnú silu tak, ako to nádej nedokáže. Možno práve v stratách skutočne nachádzaš vďačnosť za všetko, čo zostalo. Možno práve záujem o tých, ktorí nás nútia cítiť, že je ťažké milovať, nás učí, ako objať tých, ktorí nás vidia, tých, ktorí skutočne chránia náš život. A možno práve skrz temnotu sa učíš, ako si vážiť hrejivý dotyk spriaznenej osoby, ako sa tešiť zo svetla i keď zhaslo, ako v neho veriť, aj keď ho necítiš, ako dôverovať, že je niekde poblízku a chystá sa rozsvietiť.

Máš sa naučiť, ako byť vďačný/á za všetko, čo v Tvojom živote nevyšlo. Čo ty vieš, aké katastrofy by to ešte prinieslo? Keď je to konečne ono, vráti sa Ti to rovnakým dielom. Nie len do polovice. Keď to bude konečne správne, ľudia, za ktorými sa natiahneš, veci, v ktoré hlboko dúfaš, sa naozaj stanú bez ALE. Všetko, čo práve teraz v Tvojej prítomnosti nevychádza, Ťa neprišlo zlomiť, zničiť ani urobiť menejcenným človekom. Nie, má Ťa to postaviť na nohy a naučiť viac o sebe. Začať robiť veci, na ktoré si sa vykašľal, aj tie, v ktorých si neveríš a myslíš, že sama ich nezvládneš.

Napriek všetkému, čo sa rozpadá, sa niekde za rohom čosi spája. Bez dávania nie je čo vziať. Dávaj tam, kde sa Ti to vracia. Len tak sa vyrovnajú misky váh. Dôveruj načasovaniu svojho života. Tie správne veci sa vždy spoja. A ty to nemusíš mať vôbec pod kontrolou.