Reštaurácia v zapadnutom mestečku niekde na lazoch. Prvorepublikové časy. Je to tajomné miesto, kde na dolnom poschodí mastia v zafajčených plášťoch štamgasti karty a na hornom sa otvára Pandorina skrinka. Nevinne sa ponáram do mäkkých perín vyvetraných časom. Prezerám si staré fotografie mojej zmiznutej tety a uja. Nachádzam pečiatkami poľúbený zožltnutý pas. Otváram leskom utkané čierne kožené kufríky a vdychujem pravdu minulosti. Všetko je tak nehybné, pokojné, krásne, akoby to presne tak malo byť. Veci bez ľudí. Ľudia v neznáme. Opakovane sa sem vraciam a po ceste stretávam dávnu priateľku. Beriem ju so sebou.
Náhle narazíme na známych mužov, ktorí nás volajú hore. Poznám ich aj nepoznám. Dolu som ich poznala viac, na poschodí mám pocit, že ich poznám o čosi menej. Izba je fuč. Miesto nej je tam štvorica zatvorených dverí. Muži nás lákajú dovnútra a keď prekročím prah, naplno vdýchnem utrpenie, ktoré bude nasledovať. Mám si vybrať jedny dvere, ale ja presne viem, čo sa za nimi stane. Poznám tie muky, viem, že to trvá večne. Tá trýznivá nekonečnosť, ktorá ma čaká, mi nedovoľuje premýšľať nad ničím iným, len nad vyslobodením. Potrebujeme ísť na wc, ale v dome žiadne nie je. Jemnosť zlatým mokom naplneného ženského lona zaberá aj na neoblomnosťou vyšľachtených chlapcov.
Jeden z mužov nás odprevádza von a keďže stále hrá priateľskú hru, v nestráženej chvíli sa rozbehneme stredom kukuričného poľa. Obzeráme sa, ale nikto za nami nebeží. Preskakujeme polia aj lúky ako vyplašené srny. Dostávame sa k útesu, kde krajina upúšťa od svojich hladkých kriviek a oblieka si Venušin šat. Bez váhania skáčeme priamo do vody a ja ako vysmädnutý pocestný zabáram ruky do priezračnej tekutiny a hltavo sa v nej udomácňujem. Plávam s ľahkosťou rýb. Kĺžem sa po hladine ako korčuliarka, ktorá presne pozná svoj cieľ. Získať zlato. Vynáram sa z vody, ale už sama.
Ocitám sa na druhej strane brehu. Nie je tu nik. Odhryznem si z toho ticha. Slnko zapadá a v odraze posledných lúčov vidím strechy domov, obchod, hasičské auto, zastávku, ale nikde ani živáčika. Pomaly sa spolu s prázdnym mestom ponáram do tmy a unavene si sadám na lavičku. Zvládla si to, vzdychne si cudzinka vo mne. Zrazu mi vo vrecku pípne mobil a ja ho v ľaku chvatne vypínam. Wifi. Zapnuté súradnice. Taká blbosť. Zbesilý tlkot srdca mi rozpaľuje vnútornosti. Presúva sa horom až do krku a ja sa stopercentne povraciam. Podchvíľou pri mne zastavuje červená škoda a ja sa už nečudujem bizarnej časovej slučke, ktorá sa mi smeje do ksichtu. Čas nie je lineárny. Už sa zobuď. Sedím a matne akoby v mdlobách vnímam falšou rozťahaný mužský hlas.
„Bál som sa o Teba,” počujem za chrbtom.
#sen