Kategória: SAMOTA

Zabudli sme, ako sa čaká.
Zabudli sme na tú tichú, prastarú múdrosť neponáhľať sa.
Čakanie dnes pôsobí ako prázdny priestor
a pritom je to posvätné miesto.
Miesto, kde sa rodí trpezlivosť.
Miesto, kde dozrieva duša.
Miesto, kde sa neviditeľné pripravuje na zrodenie.

Celá príroda čaká. V harmónii. V dôvere.
Stromy poznajú načasovanie, kedy rozkvitnúť, kedy pustiť listy, kedy zostať stáť v nahote a nič nevlastniť.
A ani v tej nahote nestrácajú krásu. Iba dôverujú.
Staré padá k zemi, nové sa ešte neukázalo a oni čakajú.
Netrápia sa. Nepýtajú sa „kedy už“.
Len sú. A v tom tichu sa zrodí nový list.

Chceme výsledok bez procesu. Chceme kvety bez koreňov.
Ale je to práve čakanie, v ktorom sa v nás niečo tiché a pravdivé prebúdza.
Niečo, čo si nemôžeme vynútiť. Len dovoliť.

V tichu a očakávaní sa v tebe formuje to najpravdivejšie. Tvoje svetlo.
A jedného dňa, bez varovania, vyrazí na povrch. Otrasie tebou, premení ťa.
Zrazu vieš.
Zrazu chápeš tajomstvo času, rytmu, premeny.

Stať sa novým človekom neznamená hľadať rýchle riešenia.
Znamená to nechať sa BYŤ.
Ako semeno v pôde.
Ako dieťa v lone.
Ako zrnko piesku, z ktorého sa raz zrodí perla.

Niekedy je čakanie jediné, čo máme.
A práve v ňom je ukryté všetko, čím sa môžeme stať.

#wait #a #minute

Nie každé spojenie je láska. Nie každé priateľstvo je hlboké. Niektoré vzťahy sú len hlad vyjadrujúci dočasnú potrebu, nie skutočnú blízkosť. Niektorí ľudia sa objavia len vtedy, keď ťa potrebujú. Niektorí berú tvoju prítomnosť ako samozrejmosť, ako pohodlie, ktoré predpokladajú, že tu bude navždy. Iní ťa nevidia takého, aký naozaj si, len ako náhradu za svoje staré rany.

A predsa stále dávaš viac, než by si mal/a.

Ak si vyrastal/a s pocitom, že nie si videný/á, možno si sa naučil/a „vystupovať“ pre lásku. Ako v divadle. Možno bola v tvojom detstve láska podmienená. Možno si musel druhých tešiť, zaslúžiť si ju alebo dokazovať svoju hodnotu, len aby si bol vôbec vnímaný. Možno si tvoja myseľ osvojila myšlienku, že láska nie je daná, ale treba si ju odpracovať.

A tak sa vzorec opakuje.

Naháňaš lásku. Príliš veľa dávaš. Vyčerpávaš sa. A namiesto toho, aby si bol prirodzene vybraný, prispôsobuješ sa. Keď je lásky nedostatok, začneš „skákať“ ako šteňa, ktoré prosí o pozornosť. Stávaš sa príliš dostupným. Zmenšíš svoje potreby, túžby a silu, len aby si zapadol do reality niekoho iného. Ohýbaš sa, meníš a prispôsobuješ, len aby si si zaslúžil miesto pri stole.

A tým všetkým sa stávaš neviditeľným hlavne sám pre seba.

Čo spravíš, ak ti niekto povie, že nie si pre neho dosť? Že nepasuješ do jeho predstáv? Ako sa zmeníš? A ako dlho to vydržíš hrať? Nakoniec ti neostane nič iné, len byť znova sám sebou a prijať to. Ty si lúč slnka medzi mrakmi a druhý len kúsok z puzzle, ktorý nikdy nezapadne. Mrzí ťa to, ale nedá sa to silou vtesnať tam, kam nepatrí. Byť dokonalý je nanič, pretože aj keby si bol/a, stále by si nebol/a dokonalý/á pre všetkých.

Neustále dokazovanie vlastnej hodnoty má svoju cenu. Tvoja kreativita začne blednúť. Tvoj duch je vyčerpaný. Tí, ktorí by ocenili tvoje pravé ja, sú v nedohľadne. Si totiž príliš zaneprázdnený vystupovaním pre tých, ktorí ťa nikdy skutočne neuvidia.

Čo ak láska, ktorú zháňaš, bola určená na to, aby sa v tebe rozpustila? Ale nemôže ťa nájsť, ak sa strácaš v hluku. Ak naháňaš, prispôsobuješ sa, príliš dávaš, tvoj magnetizmus sa oslabí.

Tvoja budúcnosť si vyžaduje novú verziu teba.

Takú, ktorá neprahne.
Takú, ktorá neobetuje príliš.
Takú, ktorá je zakorenená a nespútaná a nechá tých pravých, aby si ju našli sami.

Prežiť všetky kontrasty, túžby, (ne)naplnenie, radosť aj sklamanie, je nevyhnutné. Práve tieto zážitky robia náš život plným a pravdivým. No nie je nutné, aby sme v týchto emóciách zostali uväznení. Ak si dokážeme udržať odstup a zaujať pozíciu pozorovateľa, začneme chápať krásu jednoduchosti, ktorá sa skrýva za chaosom každodenných prežitkov. Odstup však neznamená necítiť. Cítime, ale už sa toho nebojíme a neuhýbame.

Veľká časť našej frustrácie často pramení zo straty dôvery vo vlastný úsudok. Preto si to pripomeňme: každý z nás má právo určiť, čo je pre neho správne a čo nie. Nepotrebujeme schválenie z okolia, od priateľov, rodiny či spoločnosti. Získanie tejto dôvery v seba samého je kľúčom k oslobodeniu sa od neustáleho hľadania vonkajšieho potvrdenia.

Úprimnosť je súčasťou tejto cesty. Možno bolí, možno skomplikuje veci, ale vždy má hlboký význam. Byť úprimný znamená byť verný sebe a žiť v súlade so svojím smerovaním. Pravda nie je vždy prijatá hneď, niekedy spôsobí rozčarovanie, ale čas ukáže jej hodnotu. Pravdivosť ti umožňuje budovať vzťahy založené na skutočnosti, nie na ilúziách.

A keď sa emocionálna nálož vyčerpá, prichádza oslobodenie, už nie si škrečok v kolečku. Intenzita, ktorá nás poháňala, sa vytratí a cyklus premýšľania či trápenia sa uzavrie. Ak však nedovolíme emóciám prejaviť sa, môžu sa neustále opakovať, čo vedie k frustrácii či vyhoreniu. Dôležité je nechať energiu emócií voľne plynúť, a to bez odporu a súdenia. Len tak môžeme nájsť pokoj a silu pokračovať ďalej.

Nemusíme za všetkým hľadať zmysel, niekedy nás to len viac zaťaží. Konajme autenticky tak, ako si daná situácia vyžaduje. Ak nám niečo ubližuje, ukončime to aj za cenu straty, ak nás niekto oklamal, nemusíme čistiť celý rod, aby sme si to priznali a vyriešili. Niekedy prisudzujeme veciam viac, ako si skutočne zaslúžia. Braním vecí v ich plynulom chode sa zbavíme zasekávaním na tých, ktoré nám už neslúžia a dáme prednosť takým, ktoré nás vyživujú.

Pravda, dôvera a schopnosť cítiť bez odporu nám pomáhajú nájsť cestu k sebe a otvoriť sa hutnejšiemu prežívaniu bez príkras. Našu hodnotu totiž nedefinujú vonkajšie formy vzťahov, ale práve ich kvalita, náš spôsob myslenia a prežívanie a vzťahovanie sa k sebe a existencii ako takej. Kvalitné vzťahy môžeme vyživovať a posilňovať rôzne, i v rámci priateľov, komunity, detí či rodičov a ak nám život dopriava vzácny čas samých so sebou, tak je to vždy v záujme najvyššieho dobra a veľkého učenia.

Čo ak by som nebola len ďalší kvietok v poradí, odtrhnutý pre svoju krásu a ponechaný napospas… Čo ak budem divoká, bude ťažké ma nájsť a nemožné na mňa zabudnúť…

Ženský nervový systém funguje inak, ženský mozog neoddychuje, kým sa ona sama necíti fyzicky a emocionálne v bezpečí. Muž si neuvedomuje, koľko energie musí žena vynaložiť, kým získa pocit, že všetko je v poriadku, kým sa k tomu pocitu dopracuje. Potrebuje prostredie, kde sa môže skutočne uvoľniť a cítiť v bezpečí, aby mohla byť naplno sama sebou a vyrovnala to.

Muž ide tak ďaleko, kam ho pustia hranice ženy a ja dodávam, čo keby sme na chvíľu neboli muž a žena, ale dve bytosti, ktoré majú k sebe úctu a správajú sa jedna k druhej tak, že to nenarúša prirodzený rytmus života a nevyžaduje za zbytočných okolností vyplakať potoky sĺz. Toľko krutých rozchodov ku mne za ostatný čas prehovorilo až mám chuť sa schúliť do klbka a prečkať so všetkými zlomenými srdciami zvyšok roka s rakytníkovým čajíkom v ruke.

Len otvorená náruč, hrejivé slová bez súdu a nezištné pohladenie dokážu zaceliť rozštiepené vnútro. Skúsme len tak spolu byť a dotknúť sa tej krehkosti, ktorá sa pred nami na jeseň otvára. Ako jemná pavučinka, ktorej sa chytáš len očami, lebo tvoje neohrabané prsty ju jedným šmahom zničia. Taká je žena, krehká a zraniteľná, taký je aj muž, možno to nie vždy na prvý pohľad vidno. Čo keby sme sa na chvíľu k sebe správali ako k najvzácnejšiemu porcelánu, ktorý sa nemusí rozbiť, aby mal ešte väčšiu hodnotu. Je dokonalý taký, aký je.

V Tebe milujem všetkých ľudí. Tvojím prostredníctvom milujem svet i seba!

I v náročných situáciách sa neuzatvárať a neodpojovať od svojho vnímania aj telesnej prítomnosti v danej situácii. Pravda vždy vyjde na povrch. Stačí dotyk a dokážeme ostať v kontakte s druhou osobou. Môžeme svojím nehodnotením a láskavým spojením so sebou poskytnúť druhému hlboké súcitné ukotvenie v sebe a vzbudiť v ňom dôveru vo vlastné vnútorné vedenie. Veľmi to potrebuje, znova sa o seba oprieť.

Dole sa pasú kravky pod kopcom, ticho je a hmla, farebný splín v duši nastáva, milujme dotyky a oceňme hĺbku jesene. Skúsme pookriať o čosi viac.