CHOROBA PRINÁŠA VNÚTORNÝ ZMIER

V prítmí stromu schladím svoju hlavu. Len listy bezcieľne ševelia v rozvážnom rytme ticha. Všetko nepozvané, čo ma vytrhne z bežnej každodennosti, ma v skutočnosti spojí viac so sebou, svojím vnútorným vedením, majstrom properom.

Naposledy to bola choroba, ktorá mi poskytla vzácny priestor spočinutia vo vlastnom lone. Kedysi som chcela byť rovnako odovzdaná v lone matky, ktoré však bolo vždy len mojím lonom, ale ja som to nevedela. Dlho som sa v tom lone zmietala a bránila sa pobytu v ňom, nedokázala sa oddať, preto mi choroby aj muži ubližovali miesto toho, aby ma pozdvihovali.

Keď sa vzdialim od pravej mňa, vráti ma späť.

Choroba je učiteľka, matka, priateľka, ktorú som si sama prizvala na pomoc. Volá ma domov, lebo už je veľa hodín. Uveleb sa v sebe, buď (so) sebou. Miluj sa nenásilne. A od seba vychádzaj smerom von, nie naopak.

Pochopila som svoj vzťah s chorobou, je taký istý, aký mám sama so sebou. Môžem ju nenávidieť, odháňať, čo najskôr sa jej chcieť zbaviť, alebo s ňou len tak byť, ako na rande s príťažlivou bytosťou. A to je všetko. Nechcela viac, len prejav uznania, pokory a prijatia.

Oslovila som ju menom, ocenila bolestivý pokoj, ktorým ma hladila, prišla ma vyslobodiť a poláskať.

Som tvorca tohto všetkého. Prístup a vzťah k druhému je len vizitkou môjho vzťahu k samej sebe. Môj vzťah k sebe ukazuje vzťah ku všetkému ostatnému, lebo nik iný tu aj tak nie je, len ja. Ako to teda bude? Závisí odo mňa.

Taká jedinečná si… Valery, chorôbka moja:)

#spiš #raj #rebirth #love

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *