Nemusím vystrkovať nohu spod paplóna, pretože žiadny paplón neexistuje. Všetky som ich rituálne spálila, aby mi tu nezavadzali. Na čo aj? Keď je tak šialene teplo. Vo mne. Nie je nič, čo by ma rozptyľovalo. Nie je nikto, kto by ma (na)rúšal.
A predsa sa niečo deje. Mení. Pretvára. Viem, že všetci sú mojím odrazom. Aj muži. Aký postoj k nim zaujímam, takí sa mi ukazujú. Ako ich vidím, takých si priťahujem do života. A len ja to môžem zmeniť. Svoj postoj, svoj prístup. Nedá sa to urobiť v opačnom garde. Najprv musím zmeniť správanie k sebe. Je to neutíchajúca práca, každodenná. Prestať posudzovať, hodnotiť a neustále otáčať prst na seba. To ty to tak máš. To ty tak vidíš. To ty. Je to celé o Tebe.
Na jednej strane je to obrovská úľava vidieť v ostatných tú božskú iskru, na druhej je veľmi jednoduché skĺznuť do starých koľají posudzovania a hmlistého vnímania druhých. Viac to už nechcem, som omnoho spokojnejšia a vyrovnanejšia, životuvďačná, keď vidím čistým, nezakaleným zrakom. Len tak som a to sa mi páči. Keď vidím tú pravosť v Tebe.
Avšak o čom to skutočne je? Teším sa, že to čaro nachádzam v prvom rade v sebe. Nejde to inak, len cez seba sa spojiť s Tebou viem. Keď nevidím jasne seba, v celej svojej veľkej nádhere, tak som naštvaná a potom obviňujem Teba, že nevidím seba, a teda ani Teba, a je to začarovaný kruh plný bolesti. Nájdem sa v sebe, a potom Ťa môžem vidieť v plnom kvete.
Lenže. To nie je trvalý stav. Každé bezpaplónové ráno sa musím odhaľovať znova, a preto to nie je len taký ledabolý džob. Ale práca na celý život. Neustále kráčanie. Stojí však za to. Vždy bude. Nie je nič krajšie, ako sa/Ťa vidieť očami Lásky.
Vybehnem do teplej pehavej noci a prechádzam sa. Moja meditácia sú nekonečné prechádzky. Horom i dolom. Len tak kráčam a so mnou celý svet. Spolu si cupitáme v nočnom objatí a vieme, že je čas.
Konečne vyrásť do nevinného dieťaťa.
